Martha Gellhorn: Päť výletov do pekla / ukážka

Prečítajte si ukážku z prvého slovenského vydania knihy Marthy Gellhorn. Preložila Kristína Karabová.

ukážka z kapitoly JEDEN POHĽAD NA MATIČKU RUS

To, že pôjde o príšernú cestu, som vedela, ešte než sa začala, a spadá tak do samostatnej kategórie. Nemohla som sa z nej vykrútiť, bola to morálna povinnosť - musela som ísť do Ruska, kam som nikdy ani náznakom ísť nechcela, dokonca ani keď som sa ako malá premávala v električke. Šťastie nepraje ani pripraveným.

Hoci Rusi o svojej krajine píšu s poetickou nežnosťou, ja som si ju predstavovala po svojom: bola som si istá, že Rusko bude ako americký Stredozápad - príliš plochý a je ho príliš veľa. Podnebie bolo odpudivé; chlad, sneh, zamrznuté rieky. Neverila som, že v Rusku je leto. Tie fliačiky slnka presvitajúce cez briezky a motýliky boli evidentne výplodom literárnej predstavivosti. Aj v Anglicku je leto prevažne fiktívne a Rusko bolo určite desaťkrát horšie. Celkom mi stačilo poznať Rusko z pera jeho veľkých spisovateľov a z ich kníh s neuváženými, zadumanými postavami.

Súčasné Rusko vyvoláva univerzálnu mániu; privítalo už milióny pozorovateľov tejto krajiny. Mne sa však zdá, že zdokonaľovať kvalitu života v demokraciách má omnoho väčší strategickejší význam ako počítať sovietske tanky či vyhodnocovať sovietske vyhrážky. Ja by som v diktatúre nemohla žiť a neznášam ľudí, ktorých poburujú len komunistické diktatúry. Pri pomyslení na Rusko, čo sa vonkoncom nedialo často, som ľutovala občanov Sovietskeho zväzu, ktorým sa za celú históriu nedostalo spravodlivosti, a moja urputná túžba nikdy tam nejsť ešte zosilnela.

Ako som sa teda do tejto šlamastiky dostala? Náhodou, prostredníctvom knihy z Harrodovej knižnice. Bola to hrubá kniha, literatúra faktu, čo hralo proti nej, keďže ja čítam pre potešenie a mojím potešením je krásna literatúra. Dovtedy som však nečítala ešte nič od ruskej spisovateľky, takže som si tú knihu vzala domov a načala ju s vlažnou zvedavosťou. Ale bola som ňou unesená a prečítala som ju na jeden dúšok, s prestávkami na jedlo a spánok. Ešte nič mi tak presne neukázalo, aké to je žiť deň za dňom v hrôze diktátorského režimu, ktorý človeku šliape na päty a dýcha na krk. Na knihe sa toho dalo toľko obdivovať, že som ani nevedela, kde začať. Ženina odvaha? Sila jej pamäti? Rýchla čistá próza, ktorá bez námahy vyjadrila to, čo autorka zamýšľala povedať?

Keď som mala štrnásť rokov, napísala som Carlovi Sandburgovi dobrú novinu, že si myslím, že je dobrý básnik, a odvtedy píšem listy chvály a vďaky tým, ktorí píšu čokoľvek, čo mi dáva radosť z nového porozumenia. Ide o obyčajnú zdvorilosť - hovoríme ďakujem, keď to nemyslíme vážne, tak prečo by sme ho nemali hovoriť, keď naozaj pociťujeme vďaku. Tej Ruske som síce napísať nemohla, ale mohla som napísať prekladateľovi a poslať list na adresu vydavateľstva. Preklad bol sám osebe majstrovským kúskom. Mohla som mu poďakovať za jeho podiel na tejto šľachetnej knihe a poprosiť ho, či nemá na autorku kontakt alebo či by jej nevyjadril moju úctu atď. Môj list jej podľa všetkého preposlal.

Čas plynul, počas čoho som prirodzene na ten ďakovný list zabudla, a keď som jedného rána dostala list z Moskvy, otvárala som od údivu ústa. Štyri riadky na drsnom žltom papieri od samotnej autorky. "Drahá slečna Martha Gellhorn. Ďakujem veľmi pekne za váš milý list. Bol tým najlepším, čo som o svojej tvorbe čítala." Obálka bola exotická; lacný papier, insígnie leteckej pošty tvoril štylizovaný bocian, ktorý letel cez štylizované oblaky a niesol veľkú štylizovanú ružu. Veľká známka zobrazovala krásny Renoirov portrét nádhernej červenovlásky. Žiadna spätná adresa. Rusko v mojich predstavách nemalo obyčajné poštové služby s prichádzajúcou a odchádzajúcou poštou. Prekvapilo ma to tak, ako keby list priniesol bocian.

Nasledoval druhý list, tentokrát už so spätnou adresou, a tak sme sa stali korešpondenčnými priateľkami. Mám dvadsaťosem listov; známky sú fantastické. Keby človek hodnotil krajinu podľa známok, ZSSR by predstavoval vrchol kultúry. Moje listy boli dlhé, lebo veľkú časť som bola sama v horskom úbočí Veľkej priekopovej prepadliny a namiesto ľudí som sa rozprávala s písacím strojom. Jej listy sú zvyčajne jedna rukou písaná stránka, popísaná až po okraj. Práve som si ich prečítala znovu a chápem, prečo som sa jej cítila zaviazaná. Táto v tom čase sedemdesiatdvaročná výnimočná žena sa domnievala, že jej zostáva už len málo času. Ona síce nikdy nebude môcť prísť za mnou, ale ja môžem prísť za ňou. Nemohla som odmietnuť, ibaže by som bola chladnokrvný netvor. To bolo pred vyše piatimi rokmi a som rada, že môžem povedať, že je stále nažive.

Medzitým sme si písali. Spýtala sa, čo v tom svojom africkom pustovníckom hniezde robím. Ja som opísala čaro života priekopníčky a dodala som, že v noci sa zakutrávam pod perinu s trilermi. Nevedela, čo to slovo znamená, a ja som ju nehodlala ohroziť zásielkou obratne napísaných rozprávok, kde agenti KGB tvorili osemdesiat percent záporných hrdinov. Ona bola závislá od detektívok a z tých som ja už vyrástla. Poslala som jej tie najlepšie: knihy úžasných a módnych anglických spisovateliek ako Margery Allingham, Ngaio Marsh a spisovateľov ako Nicholas Blake a Edmund Crispin. O ne nejavila záujem. Chcela typy ako Ed McBain a Mickey Spillane. Bolo ťažké znížiť svoje štandardy a nájsť veci podľa jej gusta. Tiež by veľmi rada skúsila pornografiu, ale tam som ju na plnej čiare sklamala. Nevedela som, čo a ani kde by som to mala zohnať; voči lákadlám pornografie som bola odolná, nudili ma ešte aj obligátne sexuálne scény v trileroch a vlastne som nevidela dôvod, prečo by som mala dráždiť sovietskych poštových cenzorov. Poslala som jej fotografie afrických zvierat. Bola nadšená zo zväčšeného nezaostreného záberu toho veľkolepého vlysu so žirafami v Serengeti, ktoré boli stále, rok čo rok, na tom istom mieste. Mala kamaráta, dvanásťročného chlapca, ktorý zbieral a pašoval známky; poslala som známky.

Niektoré veci v listoch boli smiešne, ale zväčša boli inteligentné. Bola občas taká neústupčivá, že mne, osobe, ktorá trpí rovnakým neduhom, tou svojou sebaistotou až liezla na nervy. Faulkner nie je jediný dobrý románopisec, preboha. Faulkner a ešte možno "Džojs". Volovina. A prečo sa mám hlásiť buď k Tolstému, alebo k Dostojevskému? Povedala, že všetci Rusi zastávali opačné a navzájom sa vylučujúce pozície. Ona sa hlásila k Dostojevskému. Bola vari Vojna a mier a Anna Kareninová pre podradné čitateľstvo? Opäť volovina. V každom liste spomínala svoj zdravotný stav, ktorý sa stále menil: bola príliš unavená na to, aby vstala z postele, ťažko sa jej chodí, mala vred, ktorý o sebe dával vedieť iba na jar a na jeseň, slabé srdce, či by som nemohla nájsť niečo na cukrovku. Bola pripravená zomrieť, ale bála sa mozgovej porážky. Byť nažive a nie pri zmysloch bol ten najhorší údel. Svoje zdravotné ťažkosti si vyslúžila: keď jej manžel zomrel v prestupovom lágri, žila tridsať rokov sama, učila v provinčných školách, ukrývala svoju pravú totožnosť, bol to život neustálych fyzických a citových útrap.

Keď som konečne dospela k záveru, že tam musím ísť, dostali sme sa ku konkrétnostiam, čo to vlastne mám doniesť. Do Moskvy som odišla 3. júla 1972 s najväčším kufrom, aký vlastním, naloženým do prasknutia týmito vecami: šesť platní znamenitého huslistu Yehudiho Menuhina, tri poháre pomarančovej marmelády, šesť blokov kvalitného listového papiera a obálky, tucet guľôčkových pier, štrnásť párov nyloniek, tri fľašky holandských liekov (nájsť ich stálo mňa i môjho doktora neuveriteľnú námahu) na jej sezónny vred, zimné šaty a svetre (moje) pre jej priateľky na nosenie alebo predaj, kašmírovú šatku pre ňu, toaletnú vodu Arpège značky Lanvin, dvanásť detektívok v mäkkom prebale a veľkú obálku z konopného papiera od jej vydavateľstva, plnú ústrižkov, recenzií jej knihy, ktorá sa stala medzinárodne známou. Teraz ju uznávali za jednu z veľkých súčasných ruských spisovateliek, ale táto novina ju nezastihla.

Pri výbere svojho oblečenia som sledovala predpoveď počasia pre Moskvu v The Times. Moskva, akú poznám tak dlho z novín, je vždy pod snehovou pokrývkou. Teplota bola údajne 31, 32, 33 a 34 stupňov Celzia. Očividne ide o typografickú chybu a Moskvu si zmýlili s Maltou. Moju časť toho velikánskeho kufra tvorili druhý pár hrubých svetlohnedých džínsov, dve tričká a sveter. Do lietadla som si obliekla džínsy, tričko a sandále. Obavy som mala všelijaké, ale tie, či budem v Moskve dobre oblečená, medzi nimi neboli.

Nie je to tak, že do Intouristu len pošlete šek za týždenné ubytovanie s raňajkami medzi tým a tým dátumom; váš cestovný agent musí najprv požiadať o vízum. To trvalo tak dlho, že môj predpokladaný odchod sa musel zrušiť, čo mi vlialo veľkú nádej, že ma odmietnu, a ja budem ušetrená cesty. Ako stovky iných ľudí, aj ja podpisujem každú petíciu, ktorá sa mi dostane pod ruku a ktorá protestuje proti zlému zaobchádzaniu s ruskými disidentmi a ruskými Židmi. Nemohla som síce vážne čakať, že si moje meno povšimli medzi toľkými ďalšími, ale pohrávala som sa so zbožným želaním, že ma vyškrtli. Nie, bola to iba bežná sovietska metóda, ako spríjemniť a uľahčiť cestovanie. Po tom zdržaní som sa dozvedela, že Intourist vám neoznámi, kde v Moskve budete bývať - hotel vám priradia na moskovskom letisku.

Bola som nervózna z môjho kufra, teda oveľa viac ako nervózna - celá som sa triasla. Aj v normálnej krajine by colník či colníčka mohli pokladať obsah toho kufra, na to, že išlo o týždňovú návštevu uprostred leta, za zvláštny. Ale v normálnej krajine by ste vysvetlili, že nesiete darčeky priateľom. Lenže to bola posledná vec, akú som mohla v prípade otázok spraviť. Premýšľala som nad tým, ako mi za to, že odmietam prezradiť, prečo mám tri poháre pomarančovej marmelády a platne Yehudiho Menuhina, povytŕhajú nechty. Jeden môj americký kamarát v Londýne mal amerického kamaráta, ktorý pracoval v Moskve, a ponúkol sa, že toho kamaráta poprosí, aby ma čakal na letisku a previedol ma ním.

Príletová hala moskovského letiska bola jeden hlučný zmätok. Nevedela som určiť, kde mám hľadať svoj kufor, a stála som tam ako taký dedinský cicimbrus, ktorý cestuje po prvý raz. Vtom ku mne podišiel vysoký počerný vzhľadný cudzinec a pobozkal ma na líce. Rozprával sa so mnou, ako keby bol môj starý priateľ či príbuzný, a previedol ma okolo colníkov, ktorí po mojej stresujúcej batožine len šibli očkom. Vysoký počerný vzhľadný cudzí človek si pravdepodobne myslel, že ľudia bývajú rôzni vrátane nadmerne nervóznej a prehnane vďačnej dámy v stredných rokoch. Nemohol rozumieť, v akom duševnom rozpoložení sa nachádzam, keďže nevedel nič o mojom šialenom náklade. Musel bežať za svojimi povinnosťami, ale naviedol ma ku skupine kyslo sa tváriacich žien za priehradkou, ktoré zmäteným cestujúcim rozdeľovali hotely. Cestujúci sa motali, mali fúru otázok a dostávalo sa im dešpektu, prvýkrát okúsili tunajšie spôsoby. Spýtala som sa, či si môžem zmeniť peniaze. Nie. Net. Peniaze by som si mala zmeniť v hoteli a taxík je vonku.

Taxík bol veľmi starý, stará limuzína, ktorá sa nakláňala na jeden bok. Aj vodič sa tváril kyslo. Aj keď sme si nemohli vymeniť ani slova, úsmev by neuškodil. Jazdil, ako keby bol na Rely Monte Carlo, na takmer prázdnej ceste si to šinul zbesilou rýchlosťou. Scenéria bola jednotvárna, rovná a striedma, taký veľmi chabý americký Stredozápad. Videla som niekoľko briez. Ako vieme, ruská literatúra prekypuje brezami. Tieto sa nedoťahovali na brezy vo Wisconsine a nebolo ich veľa.

Po veľmi dlhom čase taxík doslova uprostred ničoho odbočil z cesty a vyložil ma pri tom, čo by mohol byť motel v ktorejkoľvek krajine - bola to nová stavba, plechovica od sardiniek s izbami v malej borovicovej húštine, ktorú obklopovala pustatina. Vnútri na recepcii ďalšia kyslá žena. "Ale kde je Moskva?" spýtala som sa. Zdalo sa, že sme na ceste do Minska. Nazlostene som povedala, že som neprišla do Ruska, aby som bola niekde pri Minsku. Zaplatila som si za to, aby som prišla a bola v Moskve. Netrhalo jej to žily, ani sa mi neunúvala odpovedať.

"Musíte ísť do svojej izby," povedala. Než sa znova pustím do boja, aspoň som si mohla z tváre zmyť pot. Izba bola ako z motelu piatej kategórie, malá, zariadená nábytkom z ohýbaného dreva, ktorý sa vyrábal sériovo po vojne, a v Anglicku ho volajú úžitkový nábytok. Keďže zo štvrtého poschodia nebolo vidieť Moskvu, rútila som sa dole (výťah nefungoval) a začala som znieť ako všetky Tri sestry naraz. "Do Moskvy!" Bolo to na popukanie alebo na porazenie. Mala som sedem dní vrátane dňa na príchod a odchod a nevybrala som sa na túto púť preto, aby som sedela v nejakom mizernom borovicovom háji.

Po prvé, čo bude s tou zmenou peňazí. Net. ALE VRAVELI, ŽE PENIAZE SI MÁM VYMENIŤ TU! Kričím. Net. Zjavili sa dvaja ďalší rozzúrení cestovatelia, veľký tlstý Texasan a drobný Ázijec neurčitej národnosti. Texasan bol úchvatný. S červenou tvárou sa zaprisahával, že toto je to najvšivavejšie miesto, aké kedy videl, kto tu chce trčať, čo to je za odpornú a smradľavú krajinu. Ázijec bol menej výrečný, ale nemenej nespokojný. Zamával svojím foťákom na foyer, v ktorom nebolo nič okrem holých stien, holej podlahy a recepčného pultu; zamával foťákom smerom von na zakrpatené borovice. NIE DOBRÁ FOTKA! kričal rozhorčene, NIE DOBRÁ FOTKA!

Ja som sa stále rozkrikovala o peniazoch. Pridali sa ku mne, lebo tiež nemali hotovosť. Tej neprívetivej ženskej sa uráčilo prelomiť svoje pohŕdavé ticho tým, že povedala, že si môžeme vziať taxík do Moskvy. AKO? zrúkli sme jednohlasne. Veď tu nie je ani náznak áut, sme tu iba my a ona. Koľko stojí taxík? Stál dvadsať dolárov. Tvrdohlavá recepčná milostivo privolila vymeniť mi pár dolárov. Na tomto obchode zarobila s päťdesiatpercentným ziskom, súkromné podnikanie. My traja sme dali dohromady svoje ruble a naškrabali dosť na taxík. Potom sme ju museli prehovárať a nakoniec sa jej vyhrážať, aby nám zavolala taxík; vraj to nie jej práca. A ako si ho, prepánajána, pýtala som sa rozrušene, asi máme zavolať my? Ako si to predstavujete, aký jazyk navrhujete? "No videl to svet takú zmiju?" spýtal sa Texasan. Potom sme čakali na taxík a únavné kilometre sme sa viezli do Moskvy.

V hoteli Metropol som po prudkej hádke presvedčila ženu, ktorá mala na starosti výmenu peňazí, že by mi naozaj mala zmeniť peniaze. Bola som v amoku a hovorila nesúvislo. Teraz som musela nájsť ďalší taxík, a to, keďže zostúpila noc, nebola maličkosť. Adresu pani M. som mala po rusky napísanú na papieriku (bola som ju v najlepšej tradícii pripravená zjesť) a ten som ukázala taxikárovi. Vyrazili sme znovu.

Moskva je nesmierne rozľahlá a minimálne osvetlená. Pravý opak bujarého mesta. Taxikár nemal potuchy, kde je ulica pani M., a na ulici bolo len pár ľudí, ktorých sa mohol spýtať. Odpovede tých, ktorých sa spýtal, sa rozchádzali - nasledovali sme všetky uvedené smery. Nemohla som uveriť tomu, že tu, v tejto konkrétnej zanedbanej betónovej budove medzi toľkými zanedbanými betónovými budovami, sa moja cesta naozaj končí. O štrnásť rubľov chudobnejšia; rubeľ je pre oficiálny umelý kurz veľmi drahý. Táto príšerná cesta, ktorá má už teraz dobre našliapnuté, bude mať isté klasické črty, ako napríklad to, že za strasti sa draho platí. (...)

text © Martha Gellhorn 1978 / preklad © Kristína Karabová 2021 / foto © Robert Capa / Magnum Photos / Profimedia 2021