Thomas Hylland Eriksen: Doba horúca / ukážka
Prečítajte si kapitolku Le monde est trop plein (Svet je preplnený)z rozsiahlej antropologickej štúdie Thomasa Hyllanda Eriksena The Overheating, ktorú sme vydali v edícii disko pod názvom Doba horúca.
28. novembra 2008 oslávil francúzsky intelektuál, zakladateľ štrukturalizmu Claude Lévi-Strauss svoje sté narodeniny. Patril medzi najvýznamnejších antropológov a teoretikov dvadsiateho storočia, a hoci už dávno prestal publikovať, jeho myseľ zostala svieža. Vedel však, že jeho čas sa blíži. Kniha, ktorú mnohí považujú za najdôležitejšiu, bola vydaná pred šesťdesiatimi rokmi. Les Structures élémentaires de la parenté (Elementárne štruktúry príbuzenstva, Lévi-Strauss, 1969 [1949]) zmenila antropologické myslenie o príbuzenstve tým, že presmerovala jeho zameranie a tento najuniverzálnejší mód spoločenského bytia rekonceptualizovala. Podľa Léviho-Straussa sme tú najzásadnejšiu kategóriu príbuzenstva nezdedili po spoločných predkoch. Je skôr výsledkom spojeneckých dohôd medzi skupinami, ktoré vznikli manželstvom.
Léviho-Straussa na jeho narodeniny navštívil sám prezident Nicolas Sarkozy. Francúzsko patrí medzi krajiny, v ktorých si politici môžu ešte stále zvyšovať svoj symbolický kapitál a rešpekt stretnutiami s intelektuálmi. Počas krátkej návštevy starnúci antropológ poznamenal, že sa už necíti byť medzi živými. Nenarážal tým len na svoj pokročilý vek či celkovú slabosť, chcel tým tiež poukázať na fakt, že svet, ktorého skúmaniu sa celý život venoval, je nenávratne preč. Malé spoločenstvá ľudí bez štátnej príslušnosti, ktorých by ste našli v jeho svete, sú už dnes, dobrovoľne či proti svojej vôli, súčasťou štátov, trhov a peňažných systémov.
Počas krátkeho rozhovoru Lévi-Strauss taktiež podotkol, že svet je preplnený: Le monde est trop plein. Týmto jasne poukazoval na fakt, že svet je plný ľudí, projektov a hmatateľných výsledkov ich aktivít. Už vtedy bol svet príliš horúci... V dobe, keď sa veľký francúzsky antropológ narodil, nás boli na svete 2 miliardy. V súčasnosti je nás 7 miliárd. Značná časť týchto ľudí možno práve nakupuje, postuje na facebooku, cestuje, pracuje v bani či vo fabrike, učí sa o tom, ako to chodí v politike, či získava základy angličtiny.
Lévi-Strauss na toto od začiatku kariéry rozčarovane upozorňoval. Už vo svojich memoároch z roku 1955 s názvom Tristes Tropiques (Smutné trópy) sa sťažoval:
Žijeme v dobe, keď sú polynézske ostrovy utopené v betóne, lebo z nich spravili letecké základne pevne ukotvené v hĺbke južných morí, keď celá Ázia začína mať vzhľad zamorenej oblasti, keď Afriku ohlodávajú chudobné štvrte a keď obchodné a vojenské lietadlá narušujú nedotknutosť amerického alebo melanézskeho pralesa ešte skôr, než mohla byť zničená jeho divoká prirodzenosť. Aký iný úžitok nám môže priniesť oný domnelý únik sprostredkovaný cestovaním, než že sa ocitneme tvárou v tvár najnešťastnejším podobám našej vlastnej historickej existencie? (Lévi-Strauss, 1961 [1955]: 43)
A dodáva, že kultúrne hybridný, no nepochybne moderný človek v mestách Nového sveta prešiel od barbarstva rovno k dekadencii bez toho, aby zažil fázu civilizovanosti. Hoci antropológovia bývali odjakživa nostalgickí, vo vzduchu opäť cítiť túžbu po stratenom svete. Paradoxne, bola to tá istá kniha, ktorá zmenila smer európskej sociálnej antropológie viac než ostatné a zároveň priniesla posolstvo v duchu nostalgie a straty. Kniha Bronislawa Malinowského Argonauti západného Pacifiku, ktorá vyšla po prvej svetovej vojne, začína týmito prorockými slovami:
Etnológia sa nachádza v smiešnej, takmer tragickej pozícii. Zakaždým, keď sa pokúsi o vlastnú inventúru, ukuje si vlastné nástroje a začne pracovať na zverenej úlohe, materiál jej výskumu sa beznádejne rýchlo rozplynie. Práve v momente, keď metódy a ciele vedeckého odboru etnológie nabrali riadne kontúry a ľudia vyškolení na prácu v teréne začali cestovať do domorodých krajov, aby sa učili o ich obyvateľoch - začali títo ľudia pred našimi očami umierať. (1984 [1922]: 15)
Rozčarovanie, ktoré pramení z domnelej straty radikálnej kultúrnej diverzity, je témou antropológie už vyše sto rokov. Romantický hon za autenticitou sa nad antropológiou naďalej vznáša ako prízrak, ktorý nie a nie zmiznúť, hoci to nie je prvýkrát, čo by bola táto téma kritizovaná. Clifford Geertz a Marshall Sahlins - posledné veľké osobnosti v oblasti klasického kultúrneho relativizmu - napísali koncom dvadsiateho storočia eseje, v ktorých sa v zásade zhodli na tom, že máme po zábave. V knihe Goodbye to Tristes Tropes Sahlins cituje muža z pohoria Novej Guiney, ktorý vysvetľuje antropológovi, čo znamená "kastom" (zvyk): "Ak by sme nemali kastom, boli by sme ako biely muž" (Sahlins, 1994: 378). Vo svojej časti Geertz opisuje situáciu vo svete, v ktorom "budú kultúrne rozdiely bezpochyby pretrvávať - ako napríklad, že Francúzi nikdy nebudú jesť slané maslo. Avšak staré dobré časy upaľovania vdov a kanibalizmu sú nadobro preč" (Geertz, 1986: 105).
Hoci je to duchaplné tvrdenie, stále však môžeme vychádzať z úplne opačnej pozície. Bez ohľadu na etický postoj, aký zaujmeme voči vládnucej modernite - nedokonalej a pozliepanej, avšak významnej a dôležitej -, je potrebné si raz a navždy uvedomiť, že vzduch, ktorý v dnešnom svete dýchame, je plný prímesí, zrýchlených zmien, prepojení a nerovnomerného vplyvu modernity na jednotlivé spoločnosti. Práve preto, že svet je dnes preplnený a prepojený sieťou snívajúcich ľudí, máme výnimočnú príležitosť poznávať ho práve teraz, v tejto dobe. Ľudia o sebe navzájom vedia a komunikujú spôsobmi, ktoré si ich druh o storočie dozadu mohol len ťažko predstaviť. Rozvinul sa istý typ virtuálneho globálneho vedomia a svedomia. Netreba ale zabúdať, že globálny pohľad je vždy hlboko ukotvený v konkrétnej životnej skúsenosti, čo znamená, že existuje mnoho rozličných lokálno-globálnych svetov.
Ľudia nadväzujú vzťahy, ktoré môžu byť lokálne aj medzinárodné. Všetci sme prepojení prostredníctvom rastúcej integrovanej globálnej ekonomiky, planetárneho ohrozenia klimatickou zmenou, obáv z nevraživej politiky identity, sme spojení konzumným spôsobom života, turizmom a využívaním médií. Mimochodom, jednou z vecí, o ktorej tento stav vypovedá, nie je vznik nejakej homogenizovanej svetovej spoločnosti, kde sa všetko na seba začína podobať. Práve naopak, a napriek všetkým rozdielnostiam a nerovnosti, ktoré charakterizujú svet 21. storočia, sa pomaly začíname učiť, ako viesť túto debatu o ľudstve a o tom, kam smeruje.
Antropológia má napriek svojim účinným výskumným metódam a sofistikovaným nástrojom analýzy taktiež problém vyrovnať sa s dnešným svetom. Potrebuje pomoc od historikov, sociológov a iných odborníkov. Nedostatok historickej hĺbky a spoločenského záberu v antropológii sme už spomínali. Tretí problém sa týka normativity a relativizmu. Dlhé generácie sa antropológovia spravidla uspokojili s tým, že niečo opísali, porovnali a rozobrali bez morálneho súdu. Ľudia, ktorých skúmali, boli vzdialení a predstavovali svojbytné komunity s vlastnými hodnotami. Samozrejme, na to, aby bola metóda kultúrneho relativizmu efektívna, je nutné vzdať sa úsudku. Keď sa svet po vojne začal zmenšovať v dôsledku akcelerujúcich zmien, začalo byť oveľa ťažšie uchopiť "tých druhých" z epistemologického a etického hľadiska v rámci iného hodnotového rebríčka než toho svojho. Stále viac ľudí na celom svete začala spájať nerovná, problematická, no neutíchajúca debata, pri ktorej sa ukazuje, že skutočné kultúrne rozdiely sa ňou zmenšujú. Z domorodcov sa ku koncu tisícročia začali stávať relikty. Hoci sa ich počet znižuje, niektorým hlavným črtám modernity - kapitalizmu a štátu - zatiaľ domorodé kmene odolávajú. Niektoré domorodé spoločenstvá si osvojili používanie peňazí, deti roľníkov začali chodiť do školy. V Indii sa ľudia z vidieka dozvedajú o ľudských právach, kým v Číne sa menia na mestských priemyselných pracovníkov. V takomto svete by bolo nielen zavádzajúce, ale priam pokrytecké, aby sme predstierali, že antropológovia vzdialené kultúry "len" študujú.
Pojem "globalizácia" začal získavať rýchlu popularitu práve v období pádu Berlínskeho múru, apartheidu, príchodu internetu a prvých mobilných telefónov. Svet od roku 1991 formujú a ovplyvňujú rôzni ľudia. Tento svet následne formuje a ovplyvňuje asymetricky ďalších ľudí (a spoločenstvá). Paralelne sa vytvára vedomie globálnej morálnej komunity na miestach, kde predtým absentovalo, aspoň z hľadiska antropológie. Etnografi dnes cestujú po celom svete. Stretávajú sa napríklad s ľuďmi z Amazónie, ktorí hľadajú spôsoby, ako presadiť svoje domorodé práva v medzinárodných vodách, stretávajú sa s austrálskymi domorodcami (aborigénmi), ktorí študujú staré etnografické záznamy, aby sa naučili svoje polozabudnuté tradície odznova, stretávajú sa so ženami v Indii, ktoré sa snažia oslobodiť od kastového systému a patriarchátu, s Afričanmi v mestách, ktorí sa cynicky vyjadrujú o skorumpovaných politikoch, alebo hovoria o tichomorských ostrovanoch, ktorí bojujú za právo duševného vlastníctva, aby mohli svoju kultúru chrániť pred pirátstvom.
V takomto svete sa zdá byť povýšenecký pohľad antropológa-aristokrata, ktorý vyhľadáva "zaujímavosti" na základe porovnávania, nielen staromódny, ale celkom nevhodný. Samozvaná neutralita sa stáva politickým vyhlásením sama osebe.
Čo sa vlastne udialo okrem toho, že domorodí Melanézania už majú peniaze, ľudia v Afrike svoje mobilné telefóny a Amazónčania svoje práva? Výraznou zmenou bol fakt, že svet sa vo svojej celosti zmenil na jedno miesto - hoci hrboľaté a pestré, s hodnotovým rozmerom aj slabinami -, kým antropológovia sa nechali unášať niekam inam.
V tomto čoraz prepojenejšom svete už nemôže byť kultúrny relativizmus zámienkou, prečo neupozorňovať na obete patriarchálneho násilia v Indii, ľudskoprávnych aktivistov v afrických väzniciach či menšiny, ktorým záleží nielen na prežití svojej kultúry, ale aj na spravodlivom zastúpení vo vláde. Ak by sa niekto odvolával na "africké hodnoty" pri posudzovaní konkrétnej spoločenskej praxe, jedinou doplňujúcou otázkou by mohlo byť: "Čie africké hodnoty?" V súčasnom svete prebieha neustále trenie medzi systémami hodnôt a morálky. Niet cesty späť do exotického sveta kultúrnych rozdielov, keď sa zrazu niektorý z tých "radikálne kultúrne odlišných" ľudí uchádza o prácu, aby mohol taktiež nakupovať. Antropológovia síce môžu študovať chirurgické stehy medzi starým a novým svetom, no najprv sa musia vyrovnať s tými, ktorých zadržali na hranici. Antropológ, slovami Geertza (1986), je len "predavač s exotikou", ktorý sa nemôže zbaviť profesionálnej imunity, ale ani si ju uplatniť. Vzdialený svet domorodcov sa zrazu stal aj jeho svetom.
text © Thomas Hylland Eriksen / preklad © Milan Zvada / cover © Elena Čániová