Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej / ukážka

Prečítajte si ukážku z knihy Anny Gruskovej, ktorá vo svojej umeleckej reportáži hľadá stopy Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej v archívoch, múzeách, knižniciach, súkromných zbierkach, rozpráva sa s pamätníkmi a vedkyňami.

Autorka priamo v starobylej Banskej Štiavnici vytvára živý portrét modernej prvorepublikovej ženy, priekopníčky demokracie na Slovensku.

NA POČIATKU BOLO POZVANIE

Dr. Alžbeta Gwerková-Göllnerová písala: Chcela som Vás požiadať, milá pani doktorko, jestli by ste nevedeli o niekom, kto hľadá tichý pobyt pre svoju dovolenú, či v lete, či v zime. Máme tu veľa miesta a môžeme veľmi pohodlne ubytovať dve či tri dospelé osoby. A radi by sme tu mali známych ľudí, ktorí milujú prírodu, kľud, knihy a ktorí sa chcú skutočne zotaviť. Myslím, že ľudia nášho druhu by boli radi, keby o takom mieste vedeli. Usudzujem tak podľa seba.

Akoby mi hovorila z duše, keď pokračovala: Dlho sme hľadali taký pobyt, kde je ticho, a prostredie, ktoré nijak nerozrušuje, naopak, ukľudňuje, kde sa človek môže pred svetom stratiť, a predsa si má s kým tu i tam porozprávať, kde človeka v myslení nič nevyrušuje a kde sa môže pokojne vypnúť zo všetkého a zahrúžiť sa do krásy prírody alebo sa zadívať na oblaky, do zelene stromov a podobne. U nás je pekne v zime, v lete, na jar i na jeseň.

Prijímam Vaše pozvanie, pani doktorka, nevadí, že ste ho napísali pred viac než osemdesiatimi rokmi a celkom inej žene. Hľadám presne to, čo ponúkate. Bezpečné, inšpiratívne útočisko na zotavenie sa zo sveta, ktorý má príliš ďaleko k našim ideálom.

Túžim zapadnúť a stratiť sa ľuďom z očú a ocením aj možnosti tichej nenáročnej zábavy, chcem sa uchýliť do malých hostincov na okraji mesta, kde po krásnej prechádzke chutí pohár piva alebo vína. Rada by som bola hosťom tichým, milým, čo sa vie samostatne pobaviť, nečakám od vás, že sa mi budete venovať, a predsa sa môžeme tu i tam porozprávať o rôznych veciach, ktoré patria do okruhu našich záujmov...

ZAS IDETE DO TOHO TOXICKÉHO KRÁTERA?

spýtal sa nás posmešne jeden kamarát, ktorý bol autorom aj ďalšieho nelichotivého pomenovania našej obľúbenej destinácie - gastronomická Severná Kórea. Faktom je, že keď sa chcete v Štiavnici dobre najesť, najistejšie je uvariť si doma: aj to prispelo k nášmu rozhodnutiu, aby sme si tam niečo prenajali. Úroveň stravovacích služieb je kolísavá, personál sa často mení, lebo turistická sezóna je krátka. Mesto však môže poskytnúť celkom iné pôžitky.

Štiavnica je vo svete známa, pretože sa tu nachádza vstup do mýtického podsvetia. A práve toto návštevníkov nášho mesta fascinuje najviac, povedal celkom vážne miestny lámač ženských sŕdc, vyšportovaný muž neurčitého veku, ktorého možno vídať na štiavnických tajchoch od jari do jesene, ako sa na brehu po plaveckom výkone rozcvičuje v Adamovom rúchu. Ženy, ktoré ho obklopovali, sa nedočkavo pomkli v očakávaní ďalších podrobností, zatiaľ čo muži sa na seba skepticky pozreli - oni toto ezo nemusia.

A možno mal pravdu. Aspoň sčasti. Veď sa tu nenachádza jeden, ale stovky vstupov do podsvetia, šachty, štôlne,ostali v nich všetky tie dotyky rúk na kameni, prítomnosť mužských tiel, telesné výlučky, príbehy, ktoré si rozprávali vo chvíľach, keď utíchol hluk nástrojov.

V Banskej Štiavnici sme si prenajali pekný malý byt v starom dome v časti oddávna zvanej Štajngrubňa, na malej križovatke, do ktorej ústi Ulica Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej. Keď som tam prvýkrát prišla, nevedela som o žene, po ktorej je ulica pomenovaná, vôbec nič. Internet mi ponúkol prvé informácie - narodila sa v roku 1905, zomrela v masovom hrobe v Kremničke v roku 1944, lebo vraj bola Židovka. Venovala sa vedeckej práci. Bola manželkou významného slovenského modernistického maliara Edmunda Gwerka a žila s ním v Banskej Štiavnici. Tam sa zúčastnila Slovenského národné ho povstania. Ulica nesie jej meno, lebo na jej konci stojí vilka, v ktorej s manželom bývala.

V našom štiavnickom byte sa kúpeľňovým okienkom pozerám na strmú Ulicu Jána Hollého, kedysi Záhradnú. Podchvíľou vytiahnem mobil a fotím. Farebné detské kŕdle, ktoré sa ponáhľajú do školy, rodičov s dáždnikmi, keď ich idú vyzdvihnúť z družiny. Zaznamenávam mačky, ako sa rozvaľujú na rozpálených mačacích hlavách. Je to aj obľúbená cesta Rómov z malého, zanedbaného panelového "sídliska" na Šobove. Ulička sa mi vpisuje do pamäti aj do pamäťovej karty výskajúcimi deťmi na boboch i autami, ktoré sa nevedia dostať hore, lebo im na zjazdenom snehu prešmykujú pneumatiky. Tadiaľ doktorka Gwerková chodievala do banskoštiavnického gymnázia, kde 30. novembra 1938 podpísala zmluvu a od 1. decembra začala učiť.

Predstavujem si ju, ako ráno plná energie šliape do kopca a večer, unavená po celom dni v škole, pomaly kráča dolu po Záhradnej, minie našu križovatku a pokračuje po ulici, ktorá dnes nesie jej meno, a tá klesá už len mierne. Na jej konci na ňu v peknej vilke čaká muž s jedným okom, do ktorého sa ako tridsaťročná vášnivo zaľúbila a kvôli ktorému na jeseň 1938 prišla do Štiavnice. Mala tu prežiť posledných šesť rokov svojho života.

MAĎAROŽRÚTKA, UDAVAČKA, LESBIČKA

1937. Predstavujem si, že Alžbeta Göllnerová s Edmundom Gwerkom sedia na brehu niektorého zo slávnych štiavnických tajchov, povedzme, že je to ikonický Klinger, a obdivujú jeho sýtozelenú farbu. Edmund rozpráva o tom, ako táto farba vzniká - unikátnou skladbou minerálov v podloží. Alžbeta ho pozorne počúva. Potom si ľahne na chrbát a zažmúri oči pred slnkom. Natiahne k nemu ruku.

Vedela som, že raz stretnem takého muža, ktorý vo mne prebudí ženstvo. Si to ty, Edmund?

Zelená farba tajchu sa vpíja do kobaltovomodrého neba, dnes na ňom nie sú žiadne oblaky.

Viem, že ma ľúbiš predovšetkým ako človeka, pracujúceho človeka, pokračuje po chvíli, lebo sa zľakne svojej banálnej otázky. Ako z ľúbostných románov, ktorých sa vždy obávala, lebo sa do nich ženy zabárajú ako do cukrovej vaty a strácajú tak citlivosť pre svoje telo a intelekt. Gwerk ju však zoberie vážne: Spočiatku si ma zaujímala len ako nový človek, vraj maďarožrútka, udavačka, lesbička. Nevedel som, prečo ma voláš a prečo za mnou chodíš. Myslel som si, že ma chceš mať ako predmet a nástroj svojich plánov... Alžbeta sa nervózne zamrví, ale jej spoločník teraz považuje za dôležité povedať jej všetko.

Spočiatku mi ani nenapadlo zaoberať sa tebou vážne, ale niekoľko tvojich bystrých poznámok ma príjemne prekvapilo. Nevedel som, ako mám s tebou zaobchádzať, kam ťa mám zaradiť.

A kam si ma zaradil? spýta sa Alžbeta s úsmevom. Prekvapila si ma, a to veľmi príjemne. Myslel som, že vo mne chceš a vidíš len muža. A že ťa moje myšlienky, úvahy, skrátka celá moja ľudská bytosť nezaujíma. Ale zistil som, že si mysliacim a cítiacim človekom.

Obráti sa na brucho a zboku sa pozerá na jej tvár. Potrebujem tvoju individualitu, tvoju ľudskú bytosť, tú mám rád. Nič neprijmem, nič nechcem, len teba samotnú, a to čo najviac a čo najčastejšie.

Alžbeta sa stále usmieva.

Niečo za niečo, Edmund...

Dobre. Naučím sa kvôli tebe poriadne po slovensky, ale do spoločnosti nepôjdem už len preto, aby som neurobil hanbu tvojej klíčiacej univerzitnej profesúre.

Alžbeta sa teraz šťastne rozosmeje.