Poznávacie znamenia / ukážka

Prečítajte si úryvok kapitoly Požiačané šťastie z knihy Poznávacie znamenia v preklade Kristíny Karabovej. Kniha vyšla v edícii persony v roku 2018.

Idea šťastia, pohodlia a blahobytu je pravdepodobne to, čo teraz najviac sťažuje spoločný život. Moji rodičia sú manželmi štyridsať rokov, lebo prekážky kladené osudom a problémy, s ktorými zápasili, ich stmelili silnejšie ako rozdiely, aké si v priebehu rokov na sebe všimli. A tiež preto, že nikdy netúžili po nejakom vopred vytýčenom veľkom cieli, nezaťažoval ich nevyhnutný ideál. Ich spolužitie nebolo naprojektované, skôr sa iba podarilo, poskladalo. Spojencom jeho trvácnosti bol vonkajší svet, v ktorom nebol ani náznak zmeny. Ešte dlho po sobáši im dával pocítiť, ako málo možností majú. Najlepšie, čo mohli urobiť, bolo chytať sa zriedkavých šancí. Držať sa vedno, lebo tak bolo ľahšie popasovať sa so životom, iba spoločne sa darilo niečo vybudovať. Boli nebojácni, a zároveň praktici kompromisu.

Až moja generácia začala časovať svoje sny v prvej osobe jednotného čísla, zreteľne rozprávať o živote v súlade individuálnymi potrebami, so samým sebou. Roky "investovania do seba" sa dostali do konfliktu so "zriekaním sa seba" v prospech rodiny. Odrazu sme museli každý deň vyjednávať so svojím egom. Pred nami sa vynorili nepoznané výzvy: odsúvanie vlastných potrieb, uprednostňovanie toho, čo je spoločné. Rodenie detí, ktoré človeka zbavuj práva myslieť výlučne na seba. 

Začalo sa bolestivé osvojovanie nových zručností a nepohodlných pozícií. Manželstiev, ktoré v tej skúške neob stáli, štatisticky pribúda. "Vytrvať" nie je ani náhodou kategória tohto sveta ‒ vytrvávali naši dedovia a rodičia, lebo nemali iné východisko. My veríme, že sme súčasťou obehu nevyčerpateľných možností. Napokon takmer všetky naše doterajšie skúsenosti ukazujú, že sa nevypláca uspokojovať sa s tým, čo človek má ‒ treba aktívne modifikovať, upravovať alebo meniť. Zmena najrýchlejšie vedie k lepším riešeniam, tak to každopádne bolo s počítačmi, bežeckými topánkami, kozmetickými podnikmi či firmami, s ktorými sme sa lúčili, aby sme spoznali iné. Podobným úkonom aplikovaným na človeka je rozvod.

Rozvádzame sa z nespočetných, vždy osobných príčin. Spomedzi nich sa mi zdajú dve obzvlášť zásadné pre moju generáciu. Prvá, optimistická, je, že nevidíme zmysel zotrvávať pri chybnom rozhodnutí. Ani mravy, ani žiadna spoločenská norma už nevyžadujú, aby sme boli nešťastní alebo ničili druhého, ak sme si prestali rozumieť, túžiť po sebe či milovať sa. Sľub zložený pred úradníkom a kňazom sa dá ľahko vypovedať alebo zrušiť, a ukazuje sa, že aj úvery sú flexibilné ‒ stačí ich na seba vzájomne prepísať alebo predať byt a naraz vyplatiť. Rozvody sú akceptované a nové začiatky možné a dostupné, občas i obdivované či oslavované ako príklad odvahy skúsiť to znova.

Druhá príčina je skľučujúca. Rozvody častejšie svedčia o láske k pohodliu a návyku na život, kde ide všetko hladko, lebo prekážky sa dajú obísť, vyplatiť. Iné je, keď ich treba prekonávať spoločne, prispôsobovať sa tým najobyčajnejším a prízemným ohraničeniam, zotrvávať v blízkosti bez ohľadu na neporozumenie, nespanikáriť a neutiecť. Rozvody pripomínajú, že doteraz sme zotrvávali v niečom, čo pripomína službu ušitú na mieru najindividuálnejších očakávaní. A že sa radšej chceme vrátiť do pohodlnejšej, rizikom nezaťaženej samoty. Alebo to radšej skúsiť s iným partnerom.

Manželstvá prestali byť neodvolateľné, ale ľahkosť, s akou sa uzatvárajú a ukončujú, je iba zdanlivá. Opúšťame sa častejšie ako v minulosti, obyčajne s klamlivou nádejou, že nový človek sa stane lepším riešením, potvrdí nám, že problém netkvie v nás, ale kdesi inde. Nie v našej úzkosti či neschopnosti zotrvať vo vzťahu, ale iba v nepriaznivých okolnostiach. Čím viac sa priatelíme s nestálosťou, tým menej veríme v zmysel sľubu: "Pokiaľ nás smrť nerozdelí." Neveríme v konečnosť, vyznávame obnoviteľnosť.

Väčšina z nás vyšla z rodičovského domu s predstavou, že nezopakuje skúsenosť rodičov. Rodiny v našom prevedení by mali byť nielen bohatšie, ale predovšetkým lepšie v emocionálnom a spoločenskom pláne, založené na part nerských vzťahoch, zrovnoprávnených pohlaviach a otvorenejšom i bližšom kontakte s deťmi. Ako sa však zdá, tento model z našich predstáv sa ťažko realizuje. Moje priateľky a známe sa vo svojich zdvojených rolách ‒ mám a profesionálok ‒ idú zblázniť, priatelia a kolegovia zas svoje profesionálne aktivity zdvojnásobujú hrami a časom s deťmi. A napriek tomu im to ide ‒ je čoraz viac rodín s vyváženým podielom rodových rolí a bez medzigeneračnej vzdialenosti. Deti, ktoré najčastejšie prichádzajú na svet ako plánované a očakávané, zaujali centrálnu pozíciu ‒ okolo ich dobra a rozvoja sa sústreďuje úsilie niekoľkých dospelých.

Po rokoch civilizačného odlúčenia sa my, doteraz zaneprázdnení budovaním úspechu, stávame mladými rodičmi a naši rodičia, ktorých sme v čase veľkých premien nechali v úzadí, sú opäť nevyhnutní ‒ v úlohe starých rodičov, opatrovateľov a autorít. 

Popri ideáli zo svadobných fotografi í vznikajú alternatívne verzie šťastia. Rodina má dnes veľa významov a nie všetky sa skladajú z mamy, tata, detí, svadby či spoločného daňového priznania. Vychovávame aj deti mimomanželské, počaté s pomocou známych či vďaka výdobytkom medicíny. Alebo ich nemáme vôbec. Nehovoríme už "rozbité rodiny", aby sme sa vyhli pranierovaniu, a možno aj obyčajnému priznaniu, že je to peklo. Dávame prednosť pojmu "patch-workové", teda pozošívané do farebnej mozaiky z druhých mužov, žien, nevlastných bratov i sestier. Nežijeme spolu na "psiu knižku" ani "nadivoko", ale v "partnerských vzťahoch". Zdôrazňujeme atraktívnosť netypických vzťahov a umenie tolerancie, ktoré z nich vyplýva. A medzi ľudí, ktorí sú pre nás v živote najdôležitejší, zahŕňame terapeutov.

Všetci ‒ a to bez ohľadu na to, aký sme si vybrali scenár ‒ sa rovnako bojíme osamelej staroby, prežitej v utrpení a biede. Tá ešte nikdy nebola taká pravdepodobná ako v časoch núdzových východov, nedodržaných sľubov a opätovne vyjednávaných prísah.

Nikto z nás nemá istotu, aká plynie zo spomienok môjho tatka. Zaniklo privilégium vytvárania vlastného života od nuly, bez záruk, raz a poriadne. Odovzdali sme ho výmenou za naformátované šťastie a klamlivý pokoj. Slobodu vzletu a pádu osudu sme nahradili bankovými transakciami a garanciami. Snažíme sa každý deň nemyslieť na to, že beháme po koľajniciach, ktoré položil systém. Vydávame sa za selfmademanov, a predsa skladáme život už z hotových súčiastok, prispôsobujeme sa jednej z dostupných globálnych šablón. Kupujeme dnes, lebo účet príde zajtra. A dokým máme otvorené úverové línie, môžeme si toho dovoliť veľa, všetko. Okrem odvahy vstúpiť do prázdnej izby a vybudovať niečo z ničoho.

text © Paulina Wilk / preklad © Kristína Karabová / cover © Elena Čániová