Grab them by the pussy. You can do anything / doslov

Prečítajte si doslov prekladateľky Zuzany Szabóovej z knihy americkej entografky Kristen R. Ghodsee Prečo majú ženy v socializme lepší sex (a ďalšie argumenty pre ekonomickú nezávislosť).

Slová súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorými opísal, ako sa smú muži správať k ženám, sme počuli snáď všetci a všetky. Kým niektorí a niektoré z nás na ne už zabudli (alebo nimi vôbec nepohli), u iných rezonujú dodnes a veľmi presne vyjadrujú postoj (nielen) Donalda Trumpa voči ženám vo všeobecnosti.

Mizogýnne a dehonestujúce slová na adresu žien však nezaznievajú len z úst tohto amerického podnikateľa s nehnuteľnosťami, ktorý je zhodou okolností aj neprestajne tweetujúcou hlavou krajiny slobodných a domova odvážnych. Kristen Ghodsee sa vo svojej knihe Prečo majú ženy v socializme lepší sex venuje neľahkému a frustrujúcemu obdobiu po páde Berlínskeho múru, ktorý pre obyvateľstvo krajín východnej Európy znamenal drastický prechod z centrálne plánovanej ekonomiky na nespútaný kapitalizmus.

Ghodsee sa o časti Američanov a Američaniek ironicky vyjadruje ako o ľuďoch, pre ktorých zvyšok sveta začína existovať často až v momente, keď niektorú jeho časť začne americká vláda bombardovať. Jej krátky fíčer pre The New York Times z roku 2017 s totožným názvom preto vzbudil obrovskú vlnu reakcií. Nečudo, v krajine, kde Bernieho Sandersa nazývajú "boľševikom" a kde dlhodobo vládne jedovitý antikomunizmus, musí text o tom, že demokratický socializmus môže fungovať, ak bude zbavený historického nánosu experimentov dvadsiateho storočia so štátnym socializmom realizovaným vo východnej Európe, nevyhnutne viesť k búrlivým odozvám. Napriek tomu sa rozhodla svoj text rozviť a vo väčšom rozsahu rozpracovať svoje argumenty, ktoré doplnila dostatočnými dôkazmi svojich tvrdení. Hoci sa táto kniha môže zdať idealistickou či amerikocentrickou, poskytuje zaujímavý pohľad na čosi, o čom sa dnes takmer nehovorí, a to, že socializmus (a máme na mysli demokratický socializmus) prináša spoločnosti výhody a má priaznivý vplyv na život žien. Práve z tohto dôvodu sme sa rozhodli priniesť toto dielo aj slovenskému čitateľstvu. Myslíme si, že v súčasnej dobe je potrebné poukázať na alternatívy, ktoré sú pri zapracovaní poučení z minulosti uskutočniteľné aj dnes. Vôbec však pritom nejde o utopistické predstavy alebo nikdy a nikde nevyskúšané sociálne politiky. Ide však určite o alternatívu, ktorá je mnohými zosmiešňovaná a zatracovaná.

V USA sa uštipačne hovorí o tzv. pestúnskom štáte (z angl. originálu Nanny State), ale zvyšok rozvinutého sveta si užíva politiky, ktoré sú schopné aspoň v nejakej forme zabezpečiť štátnu zdravotnú starostlivosť, bezplatné alebo dotované vyššie vzdelávanie a platenú materskú dovolenku - a to hovoríme len o niektorých prvkoch. Dokonca aj v jednom z najchudobnejších štátov Európskej únie majú sociálne marginalizovaní Bulhari a Bulharky zabezpečenú väčšiu sociálnu ochranu ako Američania a Američanky, ktorí zažívajú finančnú nestabilitu. Ghodsee chcela mladým Američanom a Američankám povedať - a to aj napriek tomu, že konzervatívni politici a političky chcú, aby verili niečomu inému -, že demokratický socializmus skutočne môže fungovať. Dúfala, že knihou inšpiruje amerických čitateľov a čitateľky k tomu, aby kriticky rozmýšľali o histórii, ktorú ich učia v školách, a učili sa zo skúseností iných štátov, ktoré s rôznymi pestrými formami socializmu experimentovali.

Je ale veľmi dôležité podotknúť, že Ghodsee sa svojou knihou neusilovala o popieranie histórie. Odsudzuje nútenú kolektivizáciu, pracovné tábory či brutálne čistky. Považuje ich ale za súčasť histórie, na ktorú nesmieme zabúdať a ktorá dodnes formuje naše chápanie vývoja socializmu a kapitalizmu. Napriek tomu, že všetky politické či ekonomické systémy sa vyvíjajú a menia v čase, zástancovia a zástankyne nespútaného slobodného trhu prijímajú túto dynamiku takmer výlučne vo vzťahu ku kapitalizmu, pričom socializmu ju priznávajú len s veľkou nevôľou.

Ghodsee si tiež uvedomuje, že pri niektorých témach nezachádza do podrobností, ako aj to, že mnohí a mnohé môžu kapitoly o sexe a sexualite vnímať ako obscénne a v kontexte súčasných globálnych problémov až triviálne. No svet je sexom presýtený. Kapitalizmus komodifikuje našu sexualitu, parazituje na našich vzťahových a vzhľadových neistotách a z tohto všetkého generuje to jediné a podstatné - zisk. Naše telá, pozornosť a náklonnosť, ktorú venujeme iným, by nemali byť na predaj. Starostlivosť, ktorú ženy - matky, dcéry, sestry, manželky - poskytujú, by nemala byť zadarmo. Ženy by nemali byť tými, ktoré sú pri ekonomických krízach prvé na rane pri prepúšťaní. Nemali by byť ani v pozícii, keď sú ich hodnota či pracovný potenciál posudzované na základe toho, či budú alebo nebudú mať deti. A ak sa zamestnajú, nemali by za rovnako dobre odvedenú prácu dostávať nižšie ohodnotenie ako ich mužské náprotivky. Ghodsee odmieta trh, ktorý chce kvantifikovať našu ľudskú hodnotu.

Napriek pozitívam, ktoré štátny socializmus ženám v krajinách východnej Európy priniesol, sa však autorka nevyhýba ani kritike rušenia či úplného vymazania liberálnych politík, ktoré boli v týchto krajinách v minulosti zavedené. Išlo najmä o zlegalizovanie prístupu žien k potratom či antikoncepcii. Bohužiaľ, dnes opäť silnejú hlasy, ktoré volajú po oklieštení reprodukčných práv žien. Deje sa to aj u nás doma, na Slovensku. Jedna vláda strieda druhú a je celkom ľahké nadobudnúť pocit, že sme prešli z dažďa pod odkvap, lebo pokiaľ práve nie je reč o mafii a korupcii na najvyšších miestach, nedá sa hovoriť o progresívnom prístupe.

Len v roku 2019 čelili ženy na Slovensku siedmim návrhom na obmedzenie reprodukčných práv žien a dievčat. Ani jeden z týchto návrhov aj vďaka nátlaku zo strany rôznych ľudskoprávnych organizácií a verejnosti neprešiel, Slovenská národná strana však koncom roka 2019 predstavila ďalší návrh, ktorý obsahoval dokonca aj povinnosť ukázať žene pred interrupciou obrázok embria alebo plodu a prehrať jej zvuk tlkotu jeho srdca.

A aby to náhodou nevyznievalo príliš optimisticky, mozaiku o prístupe k právam žien na Slovensku doplníme ešte o jednu informáciu. Národná rada Slovenskej republiky sa v roku 2019 postavila aj proti Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu. Takzvaný Istanbulský dohovor však Slovenská republika podpísala už v roku 2011. Poslanci a poslankyne v roku 2019 opätovne hlasovali proti jeho ratifikácii na Slovensku a na odstúpenie od neho dokonca vyzvali aj Európsku úniu. V marci 2020 prezidentka Zuzana Čaputová oznámila, že vzhľadom na nesúhlas Národnej rady Slovenskej republiky s týmto dohovorom sa naša krajina nemôže stať jeho zmluvnou stranou.

Aj s príchodom pandémie COVID-19 v roku 2020 výrazne stúpol počet obetí domáceho násilia, pričom len v Európe došlo k päťnásobnému nárastu telefonátov na linky pomoci. Toto všetko sa deje v období, keď sa hovorí o ďalšej ekonomickej kríze, ktorá takmer nevyhnutne povedie k sociálnej kríze. Kto na ňu doplatí najviac? Budú to opäť tie najzraniteľnejšie skupiny, ku ktorým patria aj ženy.

Hoci na čele mnohých štátov, či už vo funkcii prezidentky, alebo premiérky, dnes stoja ženy, bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa podarí dosiahnuť aspoň zmenšenie rozdielov v platoch medzi mužmi a ženami, nehovoriac o úsilí žiť v spoločnosti, kde muži (aj ženy) budú súhlasiť so ženami vo vedúcich funkciách. Väčšina žien však stále trpí nespravodlivosťou, ktorú vytvára a zhoršuje kapitalizmus. V Európe dostáva väčšina žien nižší plat za rovnakú prácu ako muži a zúfalo sa pokúša zosúladiť rodinný a pracovný život. Slovenky nie sú výnimkou. Zarábajú v priemere takmer o pätinu menej ako muži.

Nič však nie je dané, nič nemusí existovať naveky. Zmeny sú možné, v tomto prípade aj veľmi potrebné. Frustrácia a apatia voličov a voličiek vedie k status quo, ktorý vyhovuje len malej časti obyvateľstva. Nevoliť znamená nechať priestor tým, ktorí zmenu nechcú, ba dokonca sa jej obávajú. Bez našej aktivity majú možnosť pobavene sledovať všeobecnú nespokojnosť a deklarovať prázdne sľuby o zlepšení životnej úrovne, konečnej porážke korupcie či o tom, o čo lepšia bude tá-ktorá krajina pod ich vládou.

Preto sa musíme snažiť o jediné - zvoliť si cestu aktívneho záujmu o krajinu, v ktorej žijeme. Každý náš krok, hoci sa môže zdať nepodstatným, má vplyv na celú sériu ďalších udalostí. Náš záujem o dianie, kritické myslenie a aktivita tvoria našu silu. A tá vedie k zmenám. Ako píše americká sociálna aktivistka a feministka bell hooks, v konečnom dôsledku je to, čo urobíme, oveľa dôležitejšie ako to, čo si myslíme, či to, v čo veríme.

text © Zuzana Szabóová