Olga Grjasnowa: Právna nejasnosť jedného manželstva / ukážka

Prečítajte si ukážku z druhého románu Olgy Grjasnowej, ktorú slovenské publikum mohlo spoznať už vďaka jej debutu Rus je ten, ktorý miluje brezy.

Jonoun bola dobrá študentka. Hoci nikdy najlepšia, vždy odovzdávala kvalitné práce a tu a tam jej majitelia galérií podstrčili navštívenku. V ten večer, keď oslavovala záverečné skúšky, mala Jonounina matka v Novom Dillí nehodu. Miesto toho, aby tam vycestovala, oslavovala a dala si všetky drogy, čosa jej podarilo zohnať.

Po matkinej smrti zašla Jonoun po prvý raz do mikvy. Začala čítať tóru, talmud, midraš a halachu. Ješivu nenavštívila, učila sa však aramejsky a hebrejsky a zabávala sa na Lótovom inceste s dcérami, na Jonatánovi a Dávidovi, prvom teplom páre, na pornografii Piesne piesní, Júdových návštevách v bordeli a Noemovom alkoholizme. Iritoval ju dramatický oblúk Biblie - kniha Genezis bola ešte plná krvilačných skutkov, no neskôr sa JHVH stal kritickým pozorovateľom, ktorý coelhizoval so starými mužmi.

Leyla sa vrátila o tri dni, v koženej sukni, takmer priesvitnom svetríku, s kytičkou kvetov v ľavej ruke. Mala majestátnu chôdzu, bezchybné držanie tela. Jonoun sa tvárila, akoby sa zakaždým, keď dnu vošiel nejaký hosť, neotáčalak dverám. Nakoniec si pripadala hlúpo a kládla si otázku, v ktorom momente vlastne vzniká túžba.

Keď Jonoun s Leylou vyšli ruka v ruke, už sa stmievalo, ulice boli mokré, vzduch po daždi chladný a Jonounino libido zmrzlo. Kvety nevoňali ničím. Leyla zaplatila taxík pokrčenou desaťeurovkou. Šofér sa unavene pozeral do spätného zrkadla, oči mal červené a po lícach sa mu tiahlo jemné strnisko. Leyla si položila demonštratívne ruku na Jonounino koleno a ďalej nespravila nič.

Leyla bývala na treťom poschodí jedného z domov v kreuzberskom zadnom dvore, čo bol plný bicyklov, ktoré si len tak hrdzaveli. Kým pomaly kráčali strmými schodmi nahor, Jonoun myslela na bolesť v nohách. Medzi tretím a štvrtým poschodím jej napadlo, že sa nesprchovala a že musí byť cítiť potom a cigaretami. Nenápadne sa ovoniavala. Leyla v chodbe nezasvietila, Jonoun len zaregistrovala, že vŕzga podlaha, a už ju vtiahla do spálne, kde zapálila predraženú vonnú sviečku a naliala víno.

Jonoun sa posadila na matrac a pozorovala Leylu. Pokým jej pomaly rozväzovala šnúrky na topánkach, rozprávala o zime. Je úplne iná ako v Berlíne alebo Kanade, dokonca iná ako na Aljaške - sviežejšia, štipľavejšia, prirodzenejšia. Leyla rozprávala bez toho, aby odvrátila pohľad od Jonouninej tváre, končekmi prstov blúdila po jej hodvábnych šatách z akciovej ponuky. Ruská zima. Pomaly pozdĺž trupu. V Rusku doslovne mrzne krv v žilách, na Sibíri slina, a keď si človek nedá pozor, zabehne mu, rozreže ho zvnútra, je ako sklo, ktoré pažerák bezchybne rozdelí na dve časti. Podkožné cievy sa rozšíria. Leyla urobila krátku prestávku, pozrela sa na Jonoun a zatiaľ čo si vyzliekala pančuchy a pchala ich do pravej topánky, sa spýtala: "Mala si už niekedy Rusku?" Jej nohy boli rovné a svalnaté, chodidlá, naopak, zdeformované a poodierané, všade zrohovatená koža a pľuzgiere.

Jonoun pokrútila hlavou.

"Gruzínku?" Leyla si vyzliekla sveter, podprsenku nemala.

"Ešte nikdy som nemala ženu," povedala Jonoun.

Leyla sa na ňu rázne pozrela a povedala: "To predsa nemôže byť pravda," pričom odtiahla ruky z Jonouninej pokožky.

"Je to problém?" opýtala sa Jonoun. Hlas sa jej triasol.

"Nechcem spať so ženami, ktoré si to chcú vyskúšať."

"Môžem tu napriek tomu dnes v nocizostať?"

Leyla sa zamračila. Sviečky sa mihotali. Jonoun sa postavila, no Leyla ju k sebe opäť pritiahla, dotkla sa výstrihu na šatách, pohladila ju po stehne a šepkala ďalej: hypotermia, zamrznutie, najprv príde tras svalov, žalostný pokus tela udržať pohybom stabilnú teplotu, potom nasleduje štádium vysilenia. Leyla hladila Jonoun najprv nežne, potom žiadostivejšie. Vedomie potemnieva, utíši sa pulz a nakoniec nasleduje zástava srdca a krvného obehu. Leyla voňala cigaretami, karamelom a mätou, rukou putovala po Jonouninom bruchu. Jonoun cítila, ako jej čoraz rýchlejšie prúdi krv, hoci sa v nej tvorili kryštáliky ľadu. Ľahla si a Leyla sa nahla nad ňu, bozkávala jej prsia a vyzliekla nohavičky. O chvíľku neskôr sa Jonounino telo zatriaslo, orgazmus bol prudký a neočakávaný.

Keď sa Jonoun zobudila, bola sama. Lúč svetla padal na posteľ. Pozbierala si zo zeme veci a obliekla sa. Vlastne mala v úmysle vykradnúť sa potichu z bytu, no dvere do kuchyne boli dokorán. Niekto tam sedel pri stole a raňajkoval. Bol to Leylin akože manžel.

"Chceš trochu kukuričných lupienkov?" opýtal sa, pozrel na obal a rýchlo sa opravil: "Vlastne müsli." Vyzeral unavený a vysilený, okrem toho mal na sebe čudnú bielu blúzu, ktorá v Jonoun vyvolávala nepríjemnú konotáciu.

"Nie, ďakujem," odpovedala Jonoun.

"Posaď sa," povedal.

Jeho tón pripadal Jonoun prísny. Podráždene sa na neho pozrela, no on sa usmial a povedal: "Práve som prišiel z nočnej a neznášam, keďraňajkujem sám."

Prikývla a posadila sa za stôl, ktorý bol veľký a oválny. Muž sa postavil, rýchlo poumýval misku a lyžičku a postavil ich pred ňu. Jonoun zobrala balenie müsli, vysypala niekoľko vločiek do misky a zaliala ich mliekom.

"Kde je Leyla?" opýtala sa neisto a uprene sa dívala na jeho ruky. Muž v čudnej blúze držal svoju misku pevne v rukách, prsty mal krátke a chlpaté. Čiary okolo kĺbov vyzerali ako jazvy a tvorili nepravidelné vzory. Celkovo však jeho ruky vzbudzujú dôveru, uzavrela Jonoun a pozrela sa mu do tváre. Usmieval sa.

"Na tréningu."

"Čo trénuje?"

"Balet." Usmial sa a nežne sa opýtal: "Ako sa voláš?"

"Jonoun. A ty?"

Sústredene sa na ňu zadíval. Potom odpovedal: "Altay."

"Veď to je pohorie a nie meno."

Altay sa zasmial: "Moja mama je tak trochu excentrická."

Rozhovor opäť viazol. Altay si čítal malé písmenká na škatuli mlieka.

"Vieš, kedy sa Leyla vráti?"

"Na tvojom mieste by som na ňu nečakal. Teda môžeš, ale ja si idem hneď ľahnúť a ty choď alebo ostaň, ako chceš. Jednoducho za sebou zatvor dvere."

Jonoun prikývla. Vo dvore hlasno mraučala vypĺznutá mačka.

"Tieto nočné ma odrovnávajú." Postavil sa a položil si obe ruky na tvár.

"Čo robíš?"

"Som lekár."

Jonoun si až teraz uvedomila, že Altay má ešte stále oblečené lekárske oblečenie.

Altay podišiel k umývadlu, napustil si do pohára vodu z vodovodu, na dúšok ju vypil, vrátil mlieko do chladničky a povedal: "Rob, čo chceš, hlavne buď potichu, ok?"

(...)

Altay stál pri sporáku a nedokázal si spomenúť na recept na palacinky. Bol to jednoduchý recept, podľa ktorého ich už robil tisíckrát.

Leyla bola pod sprchou, Jonoun sedela pri kuchynskom stole, fajčila cigaretu a snažila sa nadviazať rozhovor. Altay na ňu pozeral a želal si, aby bola preč. Bola votrelec a nemala čo v jeho byte hľadať. Potom tú myšlienku zamietol a siahol do police s kuchárskymi knihami. Niekde medzi tvárami Jamieho, Yotama, Donny a Julie v životnej veľkosti musel byť predsa recept na palacinky. Len chvíľu nato sa rozhodol, že by bolo trápne hľadať ho, a mlieko, vajíčka, cukor a múku zmiešal hocijako.

Variť sa naučil sám. Ako dieťa pomáhal mame v kuchyni, no čoskoro ho zo svojho kráľovstva vyhnala. Altay si mal nájsť radšej činnosť vhodnú pre chlapca. Na internáte neprichádzalo varenie do úvahy z hygienických dôvodov, no vo svojom prvom moskovskom byte, o ktorý sa delil s Leylou, sa rýchlo zariadil a varil nielen pre svoju manželku, ale aj pre celý dav hostí, milencov, priateľov a letmých známych.

Pomaly nalial do panvice cesto, pokýval ňou, počkal a nakoniec palacinku otočil. Večer boli tancovať, v bielom Schönebergu s vyberanými klubmi, v ktorých existovala pre každý fetiš pivnica alebo prinajmenšom nejaký brloh a v ktorých sa nenápadne predávali rumunskí chlapci. Skončili na párty plnej trbletu a opulentne nalíčených drag queens, kde pili, tancovali, smiali sa medzi nežnými chlapcami a robustnými lesbami, konzumovali omamné látky a fajčili.

Keď už bola tanečná plocha preplnená, začali sa Leyla a Jonoun bozkávaťa aj Altay si rýchlo našiel milenca, ktorý bol síce pekný, ale trochu nahlúply, mal prenikavé zelené oči, blond vlasy a opálenie z Riviéry, ktoré v berlínskej sivosti pôsobilo zvláštne. Altay si nevedel spomenúť na jeho meno, buď sa volal Niko, Nikolai, alebo Nigel. Ústa mu chutili cigaretami a umelou žuvačkovou arómou.

Altay sa ho bez okolkov opýtal: "Ideš ku mne?" Bozkávali sa na stanici metra, kým ich zrazu neobstala skupina mladistvých.

Chlapci nemali viac ako dvanásť, traja z nich mali útle postavy, jeden bol tučný. Boli s nimi dve dievčatá, jedna mala na sebe veľmi krátku a na to ročné obdobie príliš tenkú bundu, druhá na hlave červenú šatku z polyesteru.

Ich vodca bol neduživý kostnatý chalan s páperím na brade a medzerou miesto ľavého predného zuba. Energicky hučal do dievčaťa v prikrátkej bunde a chytal ju za prsia. Dievča odvrátilo tvár, no dovolilo mu to.

Altay sa so svojou známosťou prestal bozkávať a pozrel na tých dvoch vedľa.

"Čo je, ty buzna?" zakričal vodca gangu.

"Daj ruky preč od tej ženy," povedal pokojne a zreteľne Altay. Stál pred nimi so vzpriameným chrbtom a necítil ani trochu strach. Po istých skúsenostiach v Moskve cvičil už roky každé ráno jogu, ktorá mu dávala silu a pokoj, navyše sa naučil rôzne druhy bojových športov, ktoré síce nemal rád, no vnímal ich ako svoju životnú poistku.

"Ty mi nemáš čo rozkazovať, buzík," povedal chalan a podišiel k Altayovi. Potom ho opľul. "Zasratí buzíci!"

Ostatní chalani chvíľu váhali, potom nasledovali jeho príklad.

Altay ich okríkol a chcel sa do chalana pustiť, no Niki/Nikolai/Nigel ho zadržal. Altaymu striasol ruku a bežal k chalanovi. Cítil jeho dych, potom mu vrazil lakťom do žalúdka, postavil sa vedľa neho, zacítil jeho strach, položil mu pravú ruku na krk, a kým vchádzalo metro, zatiahol chlapcovi hlavu nadol a rýchlo ho zrazil na zem. Altay naskočil dnu a Nika/Nikolaia/Nigela vtiahol za sebou. Dvere na vagóne sa zatvorili. Ostatní pasažieri sa na nich bez slova pozerali.

Chlapci utiekli. Čo ostalo, bol pľuvanec na Altayovej tvári. A hanba, veľa hanby.

Neskôr mali sex, aj keď už niez vášne, ale skôr aby si navzájom dokázali, že je všetko v poriadku. Nato ešte dlho ležali, oddávajúc sa svojim myšlienkam.

"Nechápem to", povedal Niko/Nikolai/Nigel.

"Čo nechápeš?" opýtal sa Altay a zasvietil.

"Oslepuje to."

"Ok, sorry," zamrmlal Altay a svetlo zhasol.

"Nie je politicky korektné povedať to, ale," nadviazal Niko/Nikolai/Nigel.

"Čo ale?" opýtal sa Altay a narovnal hornú časť tela.

"Že prečo by sme to mali strpieť?"

"Čo to má spoločné s politickou korektnosťou?" opýtal sa Altay a všimol si, že hovoril hlasnejšie, ako bolo nevyhnutné.

"No, veď vieš. Boli to predsa moslimovia."

"Fajčil si mi vtáka. Tiež som moslim."

"Myslel som si, že si žid."

"A to je lepšie?"

"Akosi hej."

"Som moslim," povedal Altay.

"Preto si toho chalana zrazil na zem?" opýtal sa Niko. Hlas mu znel agresívne.

"Prosím?"

"Preto si toho chalana zrazil na zem?"

"Nemôžeš tu spať," povedal Altay.

"Čo?" opýtal sa ho.

"Chcem, aby si odišiel."

"Tak tu to máš."

"Čo mám?"

"Naše kultúry sa jednoducho k sebe nehodia."

"Práve si sa mnou nechal pretiahnuť," povedal Altay, ktorému zrazu napadlo, ako sa ten druhý volal.

"No a čo."Niko vstal, pozbieral porozhadzované oblečenie, rýchlo sa poobliekal a odišiel z bytu s hlasným zaplesnutím dverí.

Altay tiež vstal, navliekol si boxerky a šiel potme do Leylinej izby. Vedľa nej spala Jonoun, stočená do klbka ako spokojné domáce zvieratko. Altay sa znovu vrátil do svojej postele, ležal s otvorenými očami v tmavej izbe a myslel na všetky tie poníženia, ktoré musel znášať od svojich desiatich rokov.

"Altay, aj ja by som vám mohla niekedy niečo navariť," povedala Jonoun.

"Nechaj tak. Vieš, je dobre, keď rešpektujeme priestor na sebarealizáciu iných," odpovedal Altay, a keď videl Jonounin urazený výraz, zamrzelo ho to a dodal: "V našej pivnici sa raz obesil niekto z lásky, ruský maliar. Údajne ho môžu vidieť deti, no dospelí nie. Matky nasadia ustarané tváre a rozprávajú všetkým susedom o svojich vysoko nadaných deťoch z waldorfskej školy, ktoré vidia duchov," hovoril Altay, zatiaľ čo dával na stôl palacinky. Navzdory očakávaniu boli chrumkavé a tenučké ako vlások. Hnevalo ho, že si nezapamätal, ako zmiešal cesto.

"Čo je to za sprostosť," zvolala Jonoun a vyfúkla nosom dym.

"Posilňuje to susedské vzťahy," Leyla stála odrazu vo dverách v ráme dverí, v župane a bosá. Posadila sa. "Altay, chceme sa ťa niečo opýtať."

"Vy?" Altay zvraštil čelo.

"Jonoun nemôže tento mesiac zaplatiť nájomné."

"Akože nie?" opýtal sa Altay ostro.

"To je vedľajšie," povedala Leyla a nazlostene pozrela na Altaya. "Potrebuje niečo na prechodné obdobie."

"Dva týždne, maximálne," ponáhľala sa povedať Jonoun a sladko sa usmiala.

Jonoun sa nasťahovala už nasledujúci deň a s ňou chaos. Všade nechávala pohodené svoje veci, v najlepšom prípade to bolo oblečenie, v najhoršom ohryzky z jabĺk, ktoré Altay našiel niekde o niekoľko dní neskôr. Keď Altay umyl podlahu, mohol si byť istý, že sa v nasledujúcom okamihu zjaví Jonoun v čižmách so zaschnutým blatom. Rozbíjala jeho porcelán. Kupovala zlé víno a lacný syr. Darovala Altayovi zbierku textov o pohorí Altaj, ktorú viditeľne umiestnil vedľa záchodovej misy. No najhoršie bolo, že ju Leyla milovala a to Altay nemohol pripustiť.

(...)

Doma ich Jonoun našla v pevnom objatí na gauči, sústredene počúvali Šostakovičovu Leningradskú symfóniu, a keď ich oboch videla spolu, neželala si túžobnejšie nič viac, ako byť sama. Neistá, či má ísť jednoducho do Leylinej spálne a ľahnúť si, si vyzula topánky a po špičkách prešla bytom. Mala ružové ponožky s dierou na pravom palci. Leyla ju pobozkala na ústa, nepovedala však ani slovo, veď počúvali klasiku a nie minimaltechno. Jonoun si naliala pohár vína a posadila sa k nim.

Altay sa na ňu nazlostene pozrel. Jonoun nevedela prečo: Mlčala príliš dlho alebo povedala niečo zlé? Mala neprimerané oblečenie? Zabudla si v kúpeľni spodnú bielizeň alebo niečo neupratala?

Vypila pohár a oprela sa o Leylu, ktorá ju však od seba drsne odsunula. Jonoun sa cítila ako v začiatkoch svojho manželstva, keď jej exmanžel postupne predstavoval svojich kolegov. Nikdy nevedela, ako sa má správať, čo si má obliecť alebo o čom má rozprávať. Zdalo sa, že sociálny pôvod sa jej zapísal do každého póru. Potom ju exmanžel začal formovať. Jonoun svojho muža nikdy neskúmala, len svoje manželstvo. Teraz vedela, že presne to bola podstatná chyba.

Altay ju nespustil z očí, pozoroval každý jej pohyb a Leyla nerobila nič okrem permanentnej kontroly seba samej. Hudba skončila. Leyla a Altay mlčali, preciťovali hudbu a Jonoun zúrila. Zúrivosť ešte nemala objekt.

O niečo neskôr sa Leyla a Altay posadili za klavír a hrali štvorručne Debussyho. Alebo niečo iné, aj tak to nevedela zaradiť. Jonoun nechápala, na čo ju tí dvaja vôbec potrebujú. Boli tou najčistejšou symbiózou v štýle Kaviar Gauche. Zároveň však Jonoun chýbali peniaze a exmanželov vkusne zariadený byt. Naliala si víno a hrala sa s mobilom.

Altay sa postavil a opýtal sa ich, či si niekto dá espresso. Cestou do kuchyne pohladil Jonoun po hlave a vyzul jej ponožky.

V posteli sa Jonoun neodvážila Leyly, uzavretej ako švajčiarska banka, ani dotknúť. Sľúbila si, že čo najskôr z tohto bytu ujde. Nasledujúce ráno našla svoje ponožky v bioodpade.

(...)

Leyla najprv nemala v úmysle zostať - možno týždeň alebo dva, aby si urobila vo veciach jasno. No nepočítala s tým, že zlyhá aj tu. Človek nepotrebuje čakať na krízu stredného veku, dokáže si život spackať už po dvadsiatke, a tak ustavične odsúvala návrat. Páčilo sa jej, že si Altay o ňu robil starosti a že jej intendant posielal pohľadnice s motívmi kvetov. Vedela, že ju v nasledujúcej sezóne neobsadia, preto ostala tam, kde bola, a nahovárala si, že nevie prečo.

Prvé týždne v Baku boli poburujúco nudné. Nezávisle od seba sa Salome a Nazim snažili Leylu uviesť do spoločnosti, no ona sa nikam nehodila: v meste už nemala žiadnych priateľov a väčšina žien v jej veku už bola vydatá a mala rodinu. Ženy, ktoré jej predstavili, dcéry priateľov jej rodičov, pôsobili na Leylu frustrujúco. Každá z nich bola svojím spôsobom pokorená a zneužívaná. Celá armáda nešťastných madam Bovaryových.

Po dvoch týždňoch spoznala Leyla Rezovu partiu. Decká patrili do najbohatšej vrstvy, všetky boli dvoj- alebo trojjazyčné, študovali v Európe, USA a Saudskej Arábii, duševné rozpoloženie rodičov ich pramálo zaujímalo, robili párty na jachtách, mali všetky možné privilégiá a pretekali sa na autách. Západ ich sklamal. Nedorástol na ich kúpnu silu a demokracia pre vlastníkov cudzineckých pasov neplatila - predovšetkým pre tých zo zlých krajín. Možnosti západu už vyčerpali na amerických školách a sexu bolo v každej smotánke dostatok.

Zmierili sa s bezvýchodiskovosťou ako s betónom, ktorý ich obkolesoval, a nemysleli na nič a na nikoho: arabská revolúcia visela vo vzduchoprázdne a na kaukazskú nemal chuť nikto - predovšetkým so zreteľom na Sýriu.

Nikto z nich Leyle neveril, že bude pretekať, nehovoriac o tom, že by raz vyhrala. No všetkým bolo rýchlo jasné, že je odvážnejšia a silnejšia ako oni. Asi to bolo aj v tom, že ako jedinej jej nevadilo, že príde o život.

Po prvých pretekoch sa Leyla cítila nekonečne voľná. Reza jej na jednej párty podstrčil extázu a vysvetlil, že preteky sú absolútne bezpečné - vláde boli milšie ako revolúcia. Jeho otec bol minister. Leyla odsekla, že bezpečie ju nudí.

O niekoľko dní neskôr sa stretli v jednej dielni v centre mesta. Voňalo tam sírou. Päť sovietskych áut stálo v rade, na zemi ležalo rozhádzané náradie, zdvihák a hydraulické zdvižné zariadenie a náhradné pneumatiky. Tu sa začínali preteky, ktoré viedli cez centrum mesta, pozdĺž Neftchilar Avenue, ktorá sa tiahla popri pobreží mora, nahor k Ulici 28. mája a potom do spleti úzkych tmavých bočných uličiek až k hlavnej stanici. Leyla a Reza boli väčšinu času vedľa seba, no krátko pred bazárom sa jej podarilo predbehnúť jeho auto a prísť do cieľa ako prvej. Cítila sa ako Grace Kelly v Monaku.

Reza vystúpil a potriasol jej rukou. Potom ju k sebe pritiahol a pobozkal. Leyla mu strelila zvučnú facku. Zasmial sa a ona začala pochybovať o svojej homosexualite.

Rovno po pretekoch zmenila partia autá, vymenila žigulíky zrelé do šrotu za mercedesy a béemvéčka. Rezovi rodičia vlastnili letný dom s priamym vstupom do mora a letisko pre vrtuľníky v gated community severne od Baku. Ako vo väčšine tvrdých režimov sa aj tu tie skutočne najzaujímavejšie párty konali v súkromných domoch. V kolóne sa spoločne prehnali k Rezovmu domu, popri budovách, ktorých architektúra bola zakaždým zlou kópiou akejsi domestikovanej epochy, počnúc indickým koloniálnym štýlom až po francúzsky vidiecky štýl, pričom sa v predzáhradkach používali zásadne kvázi antické sochy a rokokové fontány. Keď okolie ešte viac zdraželo, stavebný štýl sa zmenil a vily niesli rukopis medzinárodných architektov.

Stabilný múr delil sídlo bohatých od okolitých vidieckych dedín. Dnu sa dalo dostať len cez strážnu hliadku súkromnej bezpečnostnej firmy. Ochranka pred Rezovým autom zasalutovala.

Vila sa nachádzala za železným plotom a veľkým živým plotom. Vo dvore rástli impozantné palmy a z veľkej verandy bolo vidieť Kaspické more a na brehu oproti ležalo Rusko, Turkmenistan a Irán - všetky plné zločinov a prísľubov.

Dom sa postupne napĺňal silne nalíčenými dievčatami v haute couture a chlapcami, ktorí svoje poklady pozorne strážili. Aj Leyla zamenila džínsy za krepdešínové šaty.

Na viacerých stoloch stáli košíky kypiace ovocím, strieborné misy s kaviárom Beluga, francúzskym syrom, španielskou šunkou, nórskym lososom, belgickým pečivom, pachlavou a francúzskou bagetou obalenou do bielej ľanovej servítky. Všetky potraviny priviezli malým súkromným lietadlom. V rohu miestnosti bol postavený suši bufet, za ktorým majstrovali japonskí kuchári. Paličky boli zo zlata, jeden z početných vrtochov Rezovej matky. Čašníci oblečení v livreji roznášali podnosy plné pohárov s vodkou, šampanským a whisky. Ako pozornosť hostiteľa sa servírovalo niekoľko starožitných dagestanských strieborných tácok s koksom.

Leyla šla dole do záhrady, chlipkala šampanské a postavila sa na kraj bazéna, v ktorom už plávalo niekoľko párikov. Ženy mali na sebe uzučké bikiny a muži plavky značky Speedo. Všetci boli štíhli, opálení a vytrénovaní.

Podvodné osvetlenie vrhalo žlté svetlo na Leylu a Rezu, ktorý sa k nej blížil zozadu. Nalial jej. Mlčky pili.

"Prečo sa nebúrime naozaj?" opýtala sa ho Leyla po chvíli.

"Lebo sme príliš múdri," odpovedal Reza a stiahol ju so sebou do bazéna.

Potom ako sa s Leylou Reza vyspal, odzadu a postojačky, obaja opretí o okenné priečelie spálne jeho rodičov s výhľadom na Kaspické more, zaviezol ju na pohotovosť súkromnej kliniky. V Leyle ostal kondóm a napriek všetkým snahám sa nedal vybrať von. Gynekológ, šťúply muž s okrúhlou tvárou a odstávajúcimi ušami, sa Leyle potichu prihováral, kým sa jej nešikovne vŕtal v podbruší, a keď konečne kondóm vytiahol, opýtal sa jej, či má styky.

"Čo za styku?" opýtala sa Leyla podráždene.

"Sexuálne," odpovedal muž. Uši mu očerveneli.

"Som vydatá."

Lekár unavene prikývol.

"Ale muž, ktorý čaká pred dverami, nie je môj manžel," povedala pokojne a zreteľne.

O pol hodinu neskôr sa Leyla v tej najlepšej nálade a s pilulkou po v kabelke ponorila do sedadla Rezovho Lamborghini.

(...)

Altay sa bál návštevy u rodičov a pokúšal sa oddialiť ju najviac,ako len bolo možné. Okrem toho sa mu pred svojou rodinou nepodarilo utajiť Leylino zatknutie. Našťastie v Azerbajdžane nebral zákony nikto príliš vážne.

Bol prvý teplý deň, Altay a Leyla odložili zimné kabáty, kúpili kvety a vydali sa na cestu k Altayovým rodičom, ktorí bývali v novej obytnej štvrti. Rozhodli sa, že pôjdu kúsok pešo cez centrum a potom si vezmú taxík.

Leyla mala na sebe kožušinovú štólu - dar od svokry -, jednoduché šaty a vysoké podpätky. Podliatiny už nebolo vidieť a zvyšok tváre si prekryla mejkapom a nadrozmernými slnečnými okuliarmi. Stála v protisvetle a fajčila. Altay si vybral mobil a odfotil ju, aby mohol na túto chvíľu neskôr spomínať. Leyla si odrazu spomenula na niečo lepšie a zahasila cigaretu.

"Šťastie ženy závisí na deväťdesiat percent od jej krásy a šťastie muža od jeho postavenia," povedala potichu a zasmiala sa.

Altay prikývol, vzal Leylu za ruku a pocítil vlastnícku pýchu. Potom pohľadom blúdil po jej tele.

"Vyzeráš výborne," pošepkal, privoňal jej ku krku a ostal tam o trošku dlhšie, ako bolo nutné.

Leyla sa na neho výsmešne pozrela: "Čo tam robíš?"

"Voniam tvoj krk."

"Prečo?"

Altay pokrčili plecami: "Dostávam chuť vyspať sa s tebou."

Leyla ho nežne pobozkala na líce. Potom pritlačila ústa na Altayove, no zrazu odtiahla hlavu, pozrela sa mu do očí, usmiala sa a poklopala ho po ramene.

"Nuž, sme skôr súrodenci Schollovci ako Tristan a Izolda."

Zaškeril sa a vzal ju za ruku.

Altayovi rodičia bývali v dvadsaťposchodovej novostavbe, ktorá bola postavená krátko pred svetovou hospodárskou krízou. Polovica bytov bola teraz práve v dôsledku krízy prázdna. Druhá polovica patrila bohatým Iráncom, ktorí si v Baku v strachu pred izraelskými útokmi zriadili druhú rezidenciu. Altayovi rodičia obývali päť izieb, ktoré boli síce široké a priestranné, no tak zastavané nábytkom, porcelánom, knihami a kobercami, že keď človek vstúpil do miestnosti, ihneď sa dostavil pocit úzkosti.

Altaya a Leylu čakali vo dverách a vybozkávali ich. Altay po prvý raz zhrozený zistil, ako jeho rodičia zostarli - v otcovej tvári čas zanechal hlboké ryhy.

Pomocnica, jednoduché, pokorné dievča z dediny, tak ju Altayovi vychválil otec, kuchtila v kuchyni.

Altayova mama sa nakláňala ponad stôl, dívala sa na pomocnicu a šepkala: "Jej muž sa zbláznil. Začal dodržiavať namáz a stiahol ju so sebou. Najnovšie nosí dokonca šatku."

"My sme predsa tiež moslimovia," zamrmlal Altayov otec zahanbene a vyzliekol si sako. Altay si všimol fľaky potu pod jeho pazuchami: "Čo majú robiť? Žijú len o chlebe a cibuli a potom príde nejaký wahhábista zo Saudskej Arábie, hocičo im sľúbi a oni mu veria, aby aspoň v kráľovstve nebeskom dostali niečo na jedenie."

"Prv to boli televízne seriály, dnes je to náboženstvo, chlapci cestujú do Egypta, študujú tam islam, a keď sa vrátia, poučujú svojich rodičov. Dievčatá bojujú za to, aby smeli nosiť hidžáb, matky im ho zakazujú, tak si ho skrývajú do tašiek a nasadia si ho v podchode. Viete si to predstaviť? Otvorene, niekedy si želám návrat ZSSR," povedala Altayova matka a odrazu sa rozosmiala: "Deti, pozrite sa na mňa - som liberálna moslimka a jedna z najlepších chirurgičiek v meste."
"Si tá najlepšia," prerušil ju Altay. Nevedomky sa hral s obrúčkou. Nosil ju výlučne vtedy, keď sa zdržiaval na východe stredomorských krajín.

Obdarovala ho vďačným úsmevom: "A predsa len vás niekedy týram."

Počas jedla sa islam stal trochu markantnejším, vďaka čomu sa dali vynechať všetky nevhodné témy ako Leylino zatknutie alebo vnúčatá. Nakoniec išlo o to, že za komunistov nebolo všetko zlé. Kto už si len môže dovoliť cestovať do cudziny? A demokracia? Západné huncútstvo. Preklínať režim je, samozrejme, namieste, koniec koncov čítali sme Solženicyna, ale skutočne sme celý život dreli nadarmo?

Dáme si kávu?" opýtal sa Altay, keď boli znovu na ulici.

"Myslíš, že niekde dostaneme espresso?" opýtala sa Leyla.

"Čaj už nemôžem ani vidieť," povedal Altay.

"Tu!" Leyla ukázala na malú kaviareň, ktorá lákala nápisom Pravá francúzska káva.

Posadili sa dnu, svetlo a zariadenie boli tmavé. V pozadí blikal výherný automat.

"Musím sa s tebou rozprávať," povedal Altay.

"O čom?" spýtala sa Leyla. Jej telo túžilo po nenasýtených mastných kyselinách, objednala si kúsok torty, a keď ju priniesli, hneď sa do nej pustila, bez toho, aby čo len raz zdvihla hlavu od taniera. Altay sa na ňu udivene díval. Hneď ako skončila, odtisla tanier, utrela si servítkou ústa a povedala: "Tak teda, o čom sa chceš so mnou rozprávať?"

"Chcem mať deti."

"Úha." Leyla sa nedôverčivo pozrela na manžela a opýtala sa: "Altay, čo sa s tebou deje?"

"Sám neviem." Altay si oprel lakte o stôl a položil si do rúk hlavu. Leyla ho jemne pohladila po vlasoch.

"Porozprávame sa, keď sa vrátim, dobre?"

Altay trochu zodvihol hlavu: "Vrátiš sa?"

"Samozrejme."

"Myslím, späť ku mne," povedal Altay.

"Neviem," zašepkala.

"Sľúb to."

"Nemôžem."

text © Olga Grjasnowa / preklad © Paulína Čuhová / cover © Elena Čániová / photo © Jesse Morrow