Ottessa Moshfegh: Smrť v jej rukách / ukážka

Volala sa Magda. Meno Magda v sebe nieslo zvláštnu rozvláčnosť, ako mantra alebo magma. Hustá, mäkká, nepoddajná. Alebo magnum, ktoré vo mne vyvolávalo obraz dymiacej zbrane alebo profylaktík - vecí, na ktoré by som inak nikdy nepomyslela. Volala sa Magda. Predpokladala som, že Magda bola iba jej prezývka. Blake ju musel poznať dobre. Prečo by inak cítil potrebu vyhľadať jej mŕtve telo? Musel ju milovať. Nemiloval ju však natoľko, aby okolo jej smrti urobil veľký rozruch. Blake robil rozruch len kvôli mne.

Volala sa Magda. Meno Magda v sebe nieslo zvláštnu rozvláčnosť, ako mantra alebo magma. Hustá, mäkká, nepoddajná. Alebo magnum, ktoré vo mne vyvolávalo obraz dymiacej zbrane alebo profylaktík - vecí, na ktoré by som inak nikdy nepomyslela. Volala sa Magda. Predpokladala som, že Magda bola iba jej prezývka. Blake ju musel poznať dobre. Prečo by inak cítil potrebu vyhľadať jej mŕtve telo? Musel ju milovať. Nemiloval ju však natoľko, aby okolo jej smrti urobil veľký rozruch. Blake robil rozruch len kvôli mne.

Sňala som si záhradné rukavice a roztrhla balíček so semienkami Nezábudky. Vyzerali prekvapivo veľké, asi ako malé chrobáky v tvare dažďových kvapiek, avšak ostnaté ako kvety bodliaka. Vzala som zopár z nich medzi prsty a vhodila ich do prstom vyhrabanej jamky. Zdalo sa byť neuveriteľné, že podľa nápisu na obale tieto drobné predmety jedného dňa vykvitnú malými modrými kvetmi. Podľa etikety sa im darí v akejkoľvek pôde, nepotrebujú veľa starostlivosti a trvá približne jeden až dva týždne, kým vyklíčia. Ako dlho im asi potrvá rozkvitnúť, zamyslela som sa. Dokážem tak dlho čakať? Predstavila som si nasledujúce dva týždne, ako nervózne čakám, pokým malé zelené stonky prerazia na povrch. Zo sedenia a čakania som sa mohla zblázniť. Nejako by som to zvládla. Vymyslela by som niečo, čo by ma zabavilo. Zachvátila ma vlna netrpezlivosti. Bol to nový pocit. Z nejakého dôvodu som mu celú zimu unikala. Zatiaľ čo sa svet zahaľoval vrstvou ľadu a stenčoval, a dni sa skracovali tak, že sa končili kým stihla zovrieť voda na kávu, ja som sa ocitla v akejsi čarovnej krajine snov. Moja myseľ desivo vybledla a stíchla, akoby som sa v novembri uložila na polroka dlhý zimný spánok. Dni sa však teraz predlžovali. Svitalo skôr a stmievalo sa neskôr. Bolo viac času byť bdelý a nažive. Zdvíhala sa vlna túžby. Predtým, ako Walter zomrel, som brala lieky na upokojenie. Po jeho smrti mi však prišlo neúctivé pokúšať sa svoj žiaľ otupiť, preto som ich spláchla v záchode. Volali sa Lorazepam. Ak by som nejaké chcela teraz, musela by som sa o ne doprosovať nejakému bethsmanskému lekárovi. Viete si predstaviť, ako by sa na mňa pozeral. Nie, také poníženie by som nezniesla. Svojim stavom som čelila úplne sama.

Dokončila som sadenie semienok, zakryla pochované poklady tenkou vrstvou ornice a rozptýleným prúdom vody dôkladne poliala malé záhradné políčko. Miesto nebolo ideálne na pestovanie, to som vedela. Vonkajšie strany okien či miesta vzdialenejšie úzkemu nádvoriu, orientovanému na sever k šope, by boli lepšie. Budúce leto to premyslím. Dovtedy zmúdriem, pomyslela som si. V tej chvíli som cítila spokojnosť, že som dosiahla to, čo som si skorej zaumienila. Náradie som zozbierala do červeného plastového vedra a zahodila vyhrabaný kameň smerom k borovicovému lesu, aby som sa oň nepotkla. Charlie, ktorý toto gesto z diaľky zbadal, v rýchlosti vybehol z vody s túžbou hrať sa.

Hodila som mu palicu. Vzniesla sa do vzduchu a preletela hlboko medzi borovice. Charlie sa za ňou svižne a pri úctyhodnej rýchlosti rozbehol. Na to, aby bol hysterický, bol dostatočne spokojný a šťastný. Vedel, že je to napokon len palica a nie poľovnícka puška strieľajúca na akúsi jarabicu, zajaca alebo kunu. Pod kríkmi sa neváľalo nijaké skrvavené telo, ktoré by bolo treba zdrapiť a doniesť. Dával si na čas. Ako som tam tak osamote stála a čakala, pokým Charlie doskacká s palicou medzi zubami späť, oblaky zatienili Slnko a okolo mňa zavanul prúd studeného vzduchu. Striasla som sa jemnou melanchóliou a moja myseľ opäť zablúdila k Walterovi. Bola to jednoduchá myšlienka: Je preč a nikdy sa nevráti. Skonal. Zostal z neho iba popol v bronzovej urne ležiacej na mojom nočnom stolíku na druhom poschodí, ktoré bolo iba mezanínom nad kuchyňou, s oknom nad čelom postele, cez ktoré som v noci hľadela na hviezdnu oblohu nad jazerom. Mezanín nebol uspôsobený na udržanie priveľkej hmotnosti, preto všetko, čo som na ňom mala, bola posteľ a nočný stolík. Čokoľvek ďalšie a ja by som sa bála, že sa celé poschodie zrúti. Keď sa Charlie v noci mykal a otáčal, bolo počuť vŕzganie trámov. V Levante som spala naozaj dobre. Mŕtvolné ticho, iba hrkútanie niekoľkých potáplic. Walterových pozostatkov som sa nedokázala vzdať dlhšie, než som spočiatku predpokladala. Do Levanty som ich priniesla s myšlienkou, že ich neskôr rozptýlim nad jazerom - mojim jazerom - aby sa tak rozložil vo vode a mala som ho stále pri sebe, objímajúceho moje nohy, zahaľujúceho moje telo pri plávaní či štekliaceho moje prsty pri dotyku s hladinou počas lodných výletov k malému ostrovu - môjmu ostrovu - a späť. Ešte som ich ale nerozptýlila. Čoskoro, čoskoro, vravela som si. Až sa oteplí.

Zapískala som na Charlieho. Počula som ho pobehovať sem a tam, pravdepodobne po suchom a klzkom borovicovom ihličí. Charlie sa s Walterom nikdy nestretol. Možno sa narodil v deň, keď Walter zomrel. Nikdy predtým som si to neprepočítala, no zrazu to začalo dávať zmysel - jeden život zaniká, druhý vzniká. Nikto sa nikdy nedozvie, kto ju zabil. Vedela som však, čo zabilo Waltera. Nebola to nijaká príjemná spomienka. Posledné noci na monlithskom nemocničnom oddelení, zdravotné sestry so súcitnými pohľadmi, nečinní doktori vo dverách. "Možno už zajtra," hovorili mi dookola, akoby si Walterova smrť dávala na čas a ja som na ňu netrpezlivo čakala. Akoby sa na smrť vôbec dalo čakať. Nie, takou ženou som nebola. Nečakala som na smrť. Života som sa držala zubami-nechtami, držala som Waltera za ruku, hladila ho po hlave, bozkávala na lícach a čele tak dlho, ako vo Walterovi prebýval život . Netušila som, či ma počul rozprávať. Pri jeho umieraní som veľa rozprávala. Myslela som si, že sa to odo mňa očakáva. V Monlithe sme spolu strávili skoro štyri celé desaťročia, niektoré dni takmer bez slova. Nie z trucu, no zdalo sa, že to vôbec nebolo potrebné. Boli sme zohratí. Poznali sme sa. No zrazu, keď Walter umieral, mala som potrebu toho toľko povedať. Plakala som a dúfala som a modlila som sa, aj keď som to nikdy predtým nerobila. "Prosím ťa, Bože, daj mu ešte jeden deň," vravela som s hlavou sklonenou k tej jeho, ležiacej na naškrobenom bielom vankúši, obklopená kyslým chemickým zápachom vychádzajúcim z jeho bledého tela. Moje modlitby boli každý deň vypočuté. Až kým v jeden deň neboli. Potom už, ako sa vraví, spočíval na lepšom mieste. No úplne neodišiel. Jeho telo bolo tam, odpočívajúce celkom v pokoji, akoby sa práve vrátil po ťažkom dni v práci a zobral si, ako mal občas vo zvyku, tabletku na spanie alebo jeden z mojich Lorazepamov. "Čo ak len spí?" opýtala som sa sestry. Aké smiešne. "Len som sa s ním ako vždy rozprávala, a zrazu sa ten prístroj začal..." Spravila som všetko, čo bolo v mojich silách. Snažila som sa ho zaujať najlepšie, ako som vedela. Usilovala som sa Waltera udržať pri mne, v miestnosti, čo najdlhšie. Dávno pred jeho smrťou som mu povedala: "Ak zomrieš skôr ako ja, daj mi, prosím, znamenie. Akékoľvek. Len mi daj vedieť, že si nablízku a že si tam v poriadku, kdekoľvek to miesto, na ktoré sa po smrti poberieme, je." Musel si myslieť, že žartujem. "Áno, áno, Vesta. Dám. Nemaj strach." Snažila som sa mu to v nemocničnej izbe pripomenúť. Dokonca som sa prihovárala vzduchu v miestnosti, akoby Walter opustil svoje telo a vznášal sa v priestore nad posteľou, v studenom a sterilnom nemocničnom vzduchu. V priebehu nasledujúcich pár minút jeho telo ochablo spôsobom, ktorého svedkom som nikdy predtým nebola. Jeho ruky ochladli. Hmla.

Charlie sa vrátil, uháňajúc nie s palicou, ktorú som mu hodila, ale s práchnivou červenou vetvou padnutej borovice, ľahkou vo svojom mäkkom štádiu degradácie. "Dobrý chlapec," zvolala som naňho a načrela do vrecka po odmenu. Bola však v kabáte, ktorý som odložila po prechádzke na svitaní. Psie pochúťky boli teraz najpravdepodobnejšie rozdrobené medzi čiernymi kameňmi, ktoré pridržiavali papier s odkazom pri zemi. Volala sa Magda. Striasla som túto myšlienku. Jediné, čo som musela urobiť, bolo zájsť naspäť dovnútra, chvíľu si odpočinúť a uvariť obed z posledných zvyškov jedla postačujúcich nanajvýš na jeden deň, a teda do pondelka, kedy som pravidelne chodila na nákup. Z okna som zložila rádio a vypla ho. Charlie stál na prahu otvorených dvier so svojou veľkou hnijúcou vetvou, odmietajúc sa jej vzdať a vstúpiť.

"Volala som sa Magda," predstavila som si hlas diváčky na telefóne v kresťanskej televíznej relácii, "nikto nevie, kto ma zabil. Nebol to Blake."

"Dobré ráno, Magda," povedal by farár Jimmy, "Mrzí ma, čo sa vám stalo. Z vášho hlasu sa dnes ozýva hlboký zármutok. Ak by to pre vás bolo útechou, vedzte, že nie ste sama. Všetky Božie stvorenia umierajú. Smrť je prirodzenou súčasťou kolobehu života a nič sa ňou nekončí. Ani na chvíľu sa kvôli nej netrápte. Môžem sa opýtať odkiaľ voláte? A ako by som vám mohol pomôcť? Je niečo, na čo by ste sa chceli opýtať?"

"V brezovom lese oproti starému Skautskému táboru leží moje mŕtve telo, ktoré teraz patrí Veste Gulovej. Neviem, či pre mňa môžete niečo urobiť. Len som si povedala, že zavolám."

"Vesta Gulová, hovoríte? Čo je to vôbec za meno?"

Nijaká odpoveď.

"Chceli by ste pani Gulovej niečo odkázať, v prípade, že nás počúva?"

"Prosím, príď a nájdi ma. Som tu, niekde blízko teba. Si jediná, kto o mne vie."

Aká hlúposť.

Hlas, ktorý som si predstavila, sa podobal skôr na ten môj - zdvorilá, spevavá ľahkosť pod ťarchou smrti. Magda by bola nervóznejšia. Každé mŕtve dievča musí znieť hystericky. Takýto tón som si nikdy nedovolila. Walter moje nálady vypichoval už v zárodku - v momente náznaku akejkoľvek neobvyklosti v mojej tvári.

Potriasla som hlavou a otvorila chladničku.

"Charlie," povedala som, "poď, ideme do mesta. Všetko jedlo zostarlo a zosmradlo a ja by som si dala šálku dobrej kávy. Točí sa mi hlava."

Tak som utrela Charlieho labky, z vešiaka na stene vzala kabát, peňaženku a Charlieho vôdzku a nasadli sme do auta. Dvere do chaty som nezamkla. Neurobila by som to. V lese nikto nestriehne, povedala som si. Po podozrení prichádza nebezpečenstvo, no nie? Udržte predstavivosť pokojnú a šťastnú a budú sa diať iba samé dobré veci. Ak by v lese predsa len niekto striehol, bola by to Magda. A tá zomrela. Tu leží jej mŕtve telo. Bolo to také strašné? Mŕtve veci boli všade navôkol - listy, tráva, chrobáky, všetky Božie stvorenia umierali, a tie v lese - veverice, myši, dokonca aj jelene a zajace - sa nikdy nenašli. Nijaké z nich nebolo pochované. Čo je na tom také zlé? Nič. Božská matka Zem, povedala som si.

Vyrazili sme po štrku k poľnej ceste, až na cestu číslo 17. Na brezový les som sa pri prechádzaní ani nepozrela. Nechcela som. Nepotrebovala som to. Nebolo nič, čo by som musela a zároveň nechcela urobiť. To bol dôvod, prečo som sem, do Levanty, prišla - robiť si len to, čo som chcela.

Preložila Daniela Krnáčová. 

Preklad knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Vydanie knihy Smrť v jej rukách pripravujeme na leto 2021.