Ziemowit Szczerek: Sivý dym / ukážka

Prečítajte si ukážku z knihy Sivý dym v preklade Patrika Orieška. Kniha vyšla v roku 2020 v edícii persony.

Sivý dym v Transylvánii

Sivý dym prišiel z Ukrajiny. Cez Podolie a Halič, neskôr cez Karpaty a Zakarpatsko preliezol do Maďarska. Tlačil sa na pustu. A z pusty, kde sa držal na niekoľkých miestach, ho vysypalo do rôznych strán. Sivý dym sa totiž šíri ako vyrážka, kade-tade, v nepravidelných škvrnách. Jedna väčšia, druhá menšia. Vo východnej Európe vyzeral ako akné na tvári pubertiaka. Jeden jebák tu, druhý tam, bez logiky, bez ladu a skladu, nedôsledne.

To bolo jediné pravidlo, ktorým sa riadil Sivý dym - absolútna absencia zmyslu, štruktúry, pravidiel a dôsledkov. Mohlo sa v ňom stať hocičo.

Už len tie legendy.

O tom, že niekde uprostred Sivého dymu žije generál Ján. Kráľ Ján. Kňaz Ján.

Záleží na verzii.

Že tam má kráľovstvo. A že je to spravodlivé kráľovstvo. Alebo nespravodlivé kráľovstvo. Záleží na verzii.

Že nás všetkých zjednotí v ríši večného šťastia alebo nás všetkých uvrhne do pekla.

Že sú tam vinice, šumiace vodopády, leží sa tam boso na tráve pod jabloňami a hruškami. Alebo že je tam smola, síra, draci a zdierajú ťa tam z kože.

Prvý raz som sa o Sivý dym obtrel, keď Maďari útočili na Erdély. Sedmohradsko. Siebenbürgen.

Hneď po Srboch sa totiž prebudili Maďari.

Nikto nestráži. Nikto. Západ neexistuje. Ber si, čo ti zobrali, čo si predtým tiež niekomu zobral. A ten pred tebou tiež. A tak dookola. Ako škrečok v koliesku.

Opäť môžeme získať to, čo nám zobral Trianon, premýšľajú Maďari. Všetci dobre vieme, že Maďarsko je jediný štát na svete, ktorý hraničí sám so sebou. Keď nás v roku 1920 obkrajovali, ťali do živého, odrezávali jedného Maďara od druhého.

Z veľkej krajiny spravili mrzáka. Ako keby Francúzom nechali len Paríž a Lyon a zvyšok dali susedom. Ako keby Američanom nechali len New York a Washington a zvyšok dali susedom.

Vravia a vraveli národniari.

Maďari si pomysleli: Kedy sa nám naskytne lepšia príležitosť, aby sme si zobrali, čo je naše? Západ nás rozdelil a strážil, aby sme sa opäť nestali regionálnou mocnosťou. No Západ už neexistuje. Je iba Rusko, a ruskú podporu máme. Srbskú tiež, len si musíme dať pokoj s Vojvodinou.

Rumuni majú strach. A majú na to dôvod, svet vyzerá inak, ako vyzeral. Sú odkázaní na milosť a nemilosť Maďarov, za ktorými stojí Rusko. A Maďari sa príliš netaja, že majú chuť na Transylvániu so Sikulskom. O Banáte zatiaľ mlčia.

Budapešť dáva Bukurešti ultimátum: Stiahnite vojská ku Karpatom, na hranicu z druhej arbitráže v roku 1940. Vráťte nám Transylvániu. A to hneď. A môžete sa tešiť, že nechceme hranice z roku 1920. No nechceme ich iba z čisto humanitárnych dôvodov. V Ardieli ste sa rozmnožili ako králiky. A etnické čistky sa nám robiť nechce. Hovoríte, že ste Rimania a my barbari z Ázie. Ako chcete. Zľutujeme sa teda nad vami, civilizovanými Rimanmi, cha, cha, cha, ako to dokážu len ázijskí barbari.

Moskva smeruje k neokomunizmu. K čomu inému by mala smerovať, keď je to jediné, čo sa jej v dejinách ako-tak podarilo? Moskva hovorí Bukurešti: "Počúvajte Maďara! Inak bude zle!" Rumuni zvažujú možnosti a robia, čo im kážu.

Kluž - Kolozsvár, Varadín, Sibiu, Segesvár, Svätý Juraj sa vracajú do Maďarska. Maďari najskôr porobia poriadky so symbolmi: vyhodia do vzduchu všetky kvázirímske svätyne, ktoré si v centrách miest v rámci politiky upevňovania národnej hrdosti postavili Rumuni za peniaze nebožky Európskej únie.

Praská falošný mramor, na tvár padajú sochy rímskych imperátorov, ktorým sa za života ani nesnívalo, že ich raz ľudia v nejakej Dácii budú uctievať ako Mayovia mimozemšťanov. Pri tom vyšli na svetlo sveta defraudácie. Ukázalo sa, že sochy a svätyne boli vyplnené obyčajnou sadrou alebo pilinami. Mal to byť mramor, a tu - fušerstvo. Zobrali peniaze za materiál najvyššej kvality a vyliali najlacnejší betón. A peniažky šup do vrecka. Za mestom stojí vilka a Rím je zo sadry.

V Transylvánii zatiaľ vypukli protesty rumunského obyvateľstva. Maďari tlmia nepokoje s pomocou vojska a polície. Je veľa obetí. Na pomoc povstalcom prichádzajú rumunské jednotky, ktoré prestali poslúchať rozkazy z hlavného mesta. Neustupujú, bojujú pri Kluži, bránia Transylvániu. Nikto nevie, či je to taktika, ktorú vymysleli v Bukurešti, alebo nie. Bukurešť sa k tomu nepriznáva. Tak ako sa Piłsudski nepriznával k Żeligowskému.

Bol som tam.

Ja som bol všade, chlapče, alebo teda dievča. Ako sa hovorí v Hlbinách pri mojom rodnom Sradome.

Keď Rumuni začnú vytláčať Maďarov, Rusi zbombardujú Ploješť. Z Podnesterska obsadia Moldavsko a zastavia sa až na hraniciach. Niekoľko jednotiek prechádza až do Suceavy a Jasy. Vláda v Bukurešti nalieha: "Stiahnite sa z Transylvánie, lebo nám zbombardujú Aleju Slobody!" Rumunské jednotky v Transylvánii odpovedajú: "Nech zbombardujú! Aspoň budete vedieť, čo je to vojna, zbabelci posratí! Neukryjete sa vo vládnych palácoch! Nevydáme sa napospas Maďarom!"

Ibaže Transylvánia je už rozkúskovaná Sivým dymom. Je tam len krátko, nikto ešte nevie, čo to je a ako sa k tomu správať. Nie že by to vedel vôbec niekto, netušia to dokonca ani na miestach, nad ktorými Dym visí už dlho. No tam, kde je nový, panuje vždy nepredstaviteľný chaos a panika.

Dejú sa rôzne veci.

Miznú mestá a niektoré Dym, ako to opísať, "presúva" na iné miesta. Úvodzovky sú tu nevyhnutné. Nikto nerozumie, čo sa deje, nikto nič nevie, nechápe. GPS nefunguje. Nevedno, ako robiť nové mapy, a to aj napriek tomu, že Dym nie je príliš pohyblivý. Keď sa už kdesi začne vznášať, drží sa tam dlho. Ale nie úplne. Akoby pulzoval. Naťahuje chápadlá, raz na jednu stranu, raz na druhú, čert vie, ako to opísať.

Rumunské a maďarské jednotky miznú v Dyme a vychádzajú na zvláštnych, nečakaných miestach. Po dotyku s neznámym prichádzajú ľudia z Dymu zmenení, nerozumejú, čo sa s nimi stalo. Utrpeli šok, chodia len tak, bez cieľa, so šialenstvom v očiach a traumatizovanými mysľami.

Ako som povedal, bol som tam.

Cestoval som vtedy po Transylvánii, či skôr pokúšal som sa cestovať, pretože nebolo jasné, kto dané miesta okupuje, či Maďari, alebo Rumuni, čo celé cestovanie značne komplikovalo.

Ľudia sedeli schovaní v domoch, vychádzali len do záhradky, ako za starých čias, vykopať reďkovku, odtrhnúť si šalát alebo baklažán. Sliepky boli opäť v móde, behali vonku po dvoroch.

V mestách a mestečkách sa ľudia skrývali v bytoch a každú chvíľu kontrolovali, aká vlajka veje na radnici. Často to spôsobovalo zmätky, lebo na radnici viala jedna a na obchodnom centre na okraji mesta druhá.

Starí novinári hovorili: "Také niečo sme ešte nevideli. V žiadnej vojne. No po určitom čase sa rozptýlené skupiny vždy spoja do väčších mračien a tie ešte do väčších, až z toho napokon vznikne poriadne hustý front."

No toto tu za nič na svete nechcelo zhustnúť. Ako krv cároviča Alexeja.

Hovorilo sa, že aj to je efekt Sivého dymu. Čím je k nemu človek bližšie, tým viac sa ohýba realita, tým zvláštnejšie veci sa dejú.

V Segesváre žili najmä Rumuni, no mesto dobyli Maďari. Dobyli ho však hlavne preto, lebo utekali pred Rumunmi z Târgu Mureş, kde zas boli väčšinou oni, no mesto sa rozhodli dobyť Rumuni. Navyše zo Segesváru, aby to bolo ešte komickejšie.

Veru, tak to vo vojne chodí, raz si na voze, raz pod vozom, osud je nevyspytateľný. Keď som si jedného slnečného rána popíjal kávičku na balkóne prenajatého bytu, v ktorom som si rozložil základňu, zbadal som cez pekný mandľový opar, ako sa k starému mestu pripomínajúcemu pevnosť blížia maďarské obrnené vozy. Vyskočili z nich honvédi a obsadili všetky prístupové cesty. Museli vedieť, že segesvárske pozície sú opustené, či takmer opustené, pretože rumunských vojakov rýchlo odzbrojili a hnali ich do mesta kopancami. Kapitolská vlčica, ktorú Rumuni všade stavajú a Maďari im ju zasa na zlosť zhadzujú, padla zo zvyku aj v Segesváre. Maďari začali v meste stavať barikády. Bolo vidieť, že im poriadne lepí.

Zašiel som k veliteľovi. Pred dverami stojí honvéd: Tlač.

Honvédi ako vždy vravia, že ma nepustia. A ja, že pustia. Oni, že nie. Ja, že ľudia majú právo byť informovaní. A oni, že to skôr ty. Napokon ma, ako zvyčajne, predsa len pustili.

Veliteľ prevracia očami, nezavari, elfoglaďvoďók. No po chvíli hovorí: "Ujszagirovóď?"

Ja mu, že igen, igen, ujszagiró, pravdaže, novinár. Mohli by ste mi vysvetliť, čo sa tu... - a on ma potľapká po ramene a pozve na kávu. Vyplašený pobočník odbehne do nejakej zázrakom nezavretej rumunskej krčmy na hlavnej ulici, kde sa v časoch najväčšej hojnosti lúčievali so slobodou anglickí turisti v teplákových súpravách. A fúzatý veliteľ, ani mladý, ani starý, mi načrtne situáciu: Tí blbci Rumuni zaútočili na našu pevnosť v Targu. Neboli sme na to pripravení a museli sme utiecť. No vedeli sme, že Rumuni sú odtiaľto, zo Segesváru. Kam sme mali ísť? Tam, kde je najmenej Rumunov. Teda do Segesváru. Keďže sú Rumuni u nás v Targu, znamená to, že nemôžu byť v Segesváre. A naozaj, okrem niekoľkých paholkov na strážnych stanoviskách tu nikto nebol. Prešli sme cez ne našimi obrnenými vozmi a teraz sme tu. No aj tak sme všetci v nezávideniahodnej situácii - ich odtiaľ každú chvíľu vynesú na vidlách Maďari a nás, hovorí, zase Rumuni.

Medzičasom sa vrátil pobočník, bez kávy a ešte vyľakanejší ako predtým, lebo mu v krčme pohrozili smrťou. Povedali mu, aby si v elektrických mlynčekoch ukradnutých rumunskému národu pomleli myšie hovná, zaliali ich horúcou vodou, doliali mlieko a ocukrili, každý podľa vlastných preferencií. Sám vidíš, hovorí mi veliteľ, ktorý sa volá István, potrebujeme vyjednávača. Veď je to absolútny nezmysel, všetci by sme sa mali vrátiť domov, maťank, kiváď ameniekben!

Vtom sa na ruke veliteľa Istvána niečo zablysne, zapína sa holo. Pozerá: Ó! Roman hivja! Rumun volá, hovorí mi tichšie, ten kokot, čo mi zobral mesto.

"Haló," hovorí do slúchadla. "Trajan, ako sa máš? Už sa vám Maďari pchajú do Targu? Cha, cha, cha, veď práve. Počúvaj, netentuj sa..."

A tak to pokračovalo ďalej.

Až sa napokon front predsa len zastavil, prinajmenšom na hraniciach Sikulska.

Cestoval som po tej nešťastnej krajine, po tej smutnej Transylvánii. Vlakmi. Tam, kde nevyhodili do vzduchu koľajnice, vlaky stále premávali. Na jednom mieste, medzi Mediaşom a Segesvárom, dokonca prechádzali cez Sivý dym. Z reproduktora sa vtedy ozýval hlas, ktorý oznamoval: "Vážení cestujúci, náš vlak bude o chvíľu prechádzať cez Sivý dym. Prosíme vás, aby ste neopúšťali svoje miesta, prestali premýšľať, zavreli oči a pokúsili sa to nejako prežiť. Prosíme vás, aby ste počítali do šesťdesiat. Po minúte by sme mali oblasť pôsobenia Sivého dymu opustiť."

Samozrejme, oči som nikdy nezatváral. Pozoroval som spolucestujúcich. Oči nezatvárali viacerí. Nejakí zasrani sa naschvál prevážali z konečnej na konečnú, aby si šnupli Dymu, aby aspoň na minútu odleteli. Železničiari mali príkaz, aby takýchto delikventov nepúšťali do vlaku. Slavsquačov tu bolo málo: putovali za Sivým dymom, ale na bezpečnejšie miesta ako tie v Transylvánii.

V Dyme sa dialo vždy niečo iné. Raz človek takmer nič necítil, inokedy cítil len prítomnosť Iných. No občas to boli pekné úlety. Napríklad, keď zmizla strecha, steny aj podvozok a ja som fičal vo vetre okolo hrozivo ostrých skál kamenistou pláňou pripomínajúcou väčšmi fiktívnu než skutočnú Transylvániu, zvlnenú zelenými pahorkami. Raz uprostred dňa nastala na minútu noc s bleskami a ja som cítil, že vo vlaku sú Oni.

Prežívali všetci to isté? Áno aj nie.

Raz som cestoval zo Segesváru do Sibiu. Došlo tam k potýčke, o ktorej som mal napísať. Západné médiá tam nikoho nemali a materiál chceli všetci, nielen N-Euro News. Vošli sme do Sivého dymu: "Vážení cestujúci, náš vlak atď.," keď náhle začali blikať svetlá, otvorili sa či skôr rozplynuli dvere a prešlo cez ne čosi ako divá sviňa, ibaže s dvomi nohami a oblečená. Sviňolak zdvihol akéhosi cestujúceho, vybil ním okno, vyhodil ho von a potom vyskočil.

Keď sme vyšli zo Sivého dymu, pasažier nebol na svojom mieste. Tí, čo všetko videli, rozprávali protichodné veci. Niekoľkí videli sviňolaka ako ja, no každý s trochu inými detailmi. Jedna žena videla, ako pasažiera vyhodila von oknom harpya, iná, že sa zbláznil, obrástol perosrsťou, začal vrieskať a sám vyskočil.

Okno bolo celé. Cestujúceho, pokiaľ viem, nikdy nenašli. A viem to, pretože som tú vec sám skúmal. Chodil som so železničiarmi po násype, dokonca som vošiel do Sivého dymu, aby som ho našiel. No len čo som vstúpil dnu, natrafil som na nepreniknuteľnú džungľu plnú zvláštnych zvukov. Prítomnosť Iných bola taká prenikavá a silná, že som sa radšej ihneď vrátil. Mal som šťastie, podarilo sa mi vyjsť približne na tom istom mieste, kde som vošiel dnu, čo sa nestávalo veľmi často.

Spojenie zavreli až o niekoľko rokov neskôr, keď zmizol celý vlak aj s cestujúcimi.

Ktovie, možno je už u kňaza Jána alebo u generála Jána - možno v pekle, možno v nebi.